Reformácia je o zmene formy cirkvi. Apoštol Pavol povedal, že je Boží „múdry staviteľ“ (1 Korintským 3,10). V biblickej gréčtine sú použité slová arche tekton, z ktorých máme slovo architekt. Reformácia znamená, že cirkev potrebuje novú architektúru!
Aby cirkev naplnila výzvy postmodernej doby, musí byť po celom svete preformovaná, aby sa dostala do súladu s víziou nebeského Pána a s plánmi pomazaného architekta. Cieľom novej reformácie je, aby bola cirkev efektívnejšia v prinášaní ovocia a aby presnejšie vykresľovala obraz Božieho kráľovstva na zemi.
Posolstvo Kráľovstva
Božie kráľovstvo bolo hlavným zameraním Ježišovej služby. Svoju prácu začal prehlásením: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské!“ Ježišova metóda vyučovania obsahovala časté používanie podobenstiev. Mnohé z nich začínajú slovami: „kráľovstvo nebeské je podobné…,“ a potom nasledovala ilustrácia. V dôverne známej Pánovej modlitbe Ježiš učil učeníkov, aby sa modlili za Božie kráľovstvo prichádzajúce na zem (Matúšove ev. 6,10); a neskôr v tej istej Kázni na hore im prikazoval, aby predovšetkým hľadali Božie kráľovstvo (Matúšove ev. 6,33).
Keď Ježiš začínal službu v Galilei, posolstvo Božieho kráľovstva bolo jeho základným vyučovaním. Matúš napísal, že: „Ježiš chodil dookola po celej Galilei učiac v tamojších synagógach a kážuc evanjelium kráľovstva…“ (Matúšove ev. 4,23)
Ježiš prišiel, aby uviedol novú zmluvu, ale koncept Božej vlády ako Kráľa, nebol pre izraelský ľud cudzím. Židovskí nasledovníci Ježiša rozumeli tomu, že Božie kráľovstvo, čiže Jeho spravodlivá vláda nad ich národom, bolo jedinečnou súčasťou dedičstva Izraela a dúfali, že sa opäť stane realitou v ich dobe.
Zrodenie Kráľovstva
Pred stáročiami otroctva v Egypte, bol ľud Izraela len skupinou úzko spätých rodín, vedenou rodom patriarchov vyvolených Bohom: prvým bol Abrahám, potom Izák nasledovaný Jakobom, ktorého meno bolo zmenené na Izrael. V čase Exodu ich boli tri až štyri milióny, ale neboli národom, ako to poznáme dnes. 400 rokov boli otrokmi a nemali žiadnu národnú infraštruktúru ani povedomie. Nikdy nemali vlastné územie a v takom stave, bez armády, vlády alebo právneho systému by boli v termínoch štátnosti rýchlo klasifikovaní ako nefunkční.
Ale po vyslobodení z Egypta sa Boh s nimi stretol v púšti a uzavrel s ľudom Izraela nebeskú zmluvu. Prostredníctvom tejto zmluvy sa, po prvýkrát v histórii, stali národom a Boh sa stal ich Kráľom. A tak je Izrael ako Boží národ v Biblii vykreslený ako prototyp, raný obraz Božieho kráľovstva na zemi. Toto povedal Boh cez Mojžiša izraelskému ľudu:
„Tak teraz ak naozaj budete poslúchať môj hlas a budete ostríhať moju smluvu, budete mi zvláštnym vlastníctvom nad všetky národy, lebo veď moja je celá zem. A vy mi budete kráľovstvom kňazov a svätým národom. To sú tie slová, ktoré budeš hovoriť synom Izraelovým.“ (Exodus 19,5-6)
Mojžiš nebol nikdy kráľom Izraela. Bol nazvaný Božím prorokom, služobníkom Pánovým. Sám Boh sa stal Kráľom Izraela a tam v púšti, začalo povstávať Jeho kráľovstvo vo forme celého národa, ktorý bol k tomu vyvolený ako model. Od počiatku malo Božie kráľovstvo znamenať viac, ako len náboženstvo, malo byť ucelenou funkčnou spoločnosťou. To, že sa stali kráľovstvom kňazov, znamenalo, že úlohou Izraela bolo slúžiť ostatným národom a byť im príkladom.
Veľa dnešných kresťanov pokladá Ježišove posolstvo o Božom kráľovstve za výlučne novozmluvný koncept. V skutočnosti však nič nemôže byť vzdialenejšie pravde. Židovský ľud v Ježišovej dobe rozumel konceptu vlády Boha ako Kráľa. Poznali z Písma a histórie vlastného národa, že Boh už raz bol ich Kráľom a túžili po tom, aby bola obnovená Jeho vláda nad ich spoločnosťou a kultúrou.
Už vtedy rozumeli, a tak je tomu až do dnes, že od Boha príde Mesiáš a bude vládnuť nad Izraelom ako Kráľ. Toto presvedčenie bolo hlboko aj v srdciach Ježišových vlastných učeníkov počas rokov s Ním a dokonca aj po Jeho vzkriesení z mŕtvych.
Povaha Kráľovstva
Chápanie učeníkov o Božom kráľovstve nám je zjavené v otázke, ktorú učeníci položili Ježišovi v posledných minútach pred Jeho vystúpením do neba, čo je zapísané v Skutkoch 1,6: „A oni síduc sa pýtali sa ho a vraveli: Pane, či v tomto čase obnovíš Izraelovi kráľovstvo?“ Učeníci sa pýtali Ježiša, kedy obnoví Božie kráľovstvo, t. zn. opäť ustanoví Božiu vládu nad ich národom.
Po stáročia sa kresťania zamýšľali, prečo sa učeníci pýtali Pána takúto zvláštnu poslednú otázku. Až dovtedy si neuvedomovali, že Božie kráľovstvo je duchovné, nie pozemské a že je pre všetky národy a nie len pre ich národ? Boli telesne nacionalistickí alebo iba nerozmýšľali?
Ale dôvodom toho, že sme nepochopili dôležitosť ich otázky, môže byť to, že my sme zlyhali v porozumení toho, že Božie kráľovstvo od počiatku bolo viac ako len náboženstvo – zahŕňalo celú spoločnosť. Od Exodu z Egypta, v poslušnosti ako žiariacom svetle a v neposlušnosti ako predmete žiaľu, Izrael bol a aj je Božím príkladom Jeho plánovanej a zákonnej vlády nad každou oblasťou spoločnosti a kultúry.
Stavitelia Kráľovstva
Ján Kalvín bol jedným z najbrilantnejších a najvplyvnejších teológov protestantskej reformácie. Narodil sa pred viac ako 500 rokmi vo Francúzsku a jeho kázania a spisy formovali základ dnešného reformovaného, presbyteriánskeho a kongregacionalistického teologického porozumenia.
Vo svojom komentári k 1. kapitole knihy Skutkov, Kalvín skúma poslednú otázku učeníkov Ježišovi a píše k nej: „V tejto otázke je toľko chýb ako je v nej slov.“ Kalvín ďalej píše, že učeníci boli hlúpi, neznalí a boli slabými znalcami Biblie, pretože túžili po pozemskom kráľovstve, ktoré Boh zriadi medzi svojím vlastným ľudom. Napísal: „Boli v tom aj veľmi oklamaní, v tom, že obmedzili Kristove kráľovstvo na fyzický Izrael.“
Tak moment! Neučil nás Ježiš modliť sa, aby Jeho kráľovstvo prišlo na zem tak, ako je na nebi? Teraz, keď vidíme, že Boh priviedol ľud Izraela späť do vlastnej krajiny a obnovuje dobrú správu o Jeho kráľovstve židovskému ľudu po celom svete, môžeme vidieť, že učeníci boli múdri a nie blázniví v otázke, ktorú položili Majstrovi.
Odbočme od tohto na chvíľu a preskúmajme postoj, ktorý leží za Kalvínovým prehlásením o pôvodných Kristových židovských apoštoloch. Kalvín žil 1500 rokov po tom, ako chodili po tejto zemi s Ježišom a myslel si o nich, že boli neznalí vecí o Božom kráľovstve. Počas troch rokov sa títo muži každé ráno zobúdzali a hľadeli do tváre vteleného Boha! Boli osobnými študentami Božieho Syna.
Medzi tými učeníkmi, ktorí sa pýtali takú „chybnú“ poslednú otázku, boli muži, ktorí boli Bohom osobne inšpirovaní, aby napísali Novú Zmluvu. Poznali Ježiša nielen ako svojho Pána, ale aj ako svojho krajana a priateľa, mali prístup k Jeho emóciám, osobným zvykom, dokonca aj k tónu Jeho hlasu. Počúvali všetky Jeho vyučovania. Nielen tých niekoľko, ktoré máme zaznamenané v Novej Zmluve, ale aj vyučovania, ktoré neboli napísané (podľa apoštola Jána ich bol veľký počet).
Títo muži svedčili o Jeho smrti na kríži ako aj o Jeho telesnom zmŕtvychvstaním. Dýchol na nich a povedal: „Prijmite Ducha Svätého“ (Jánove ev. 20,22) a potom sa im zjavoval počas štyridsiatich dní a hovoril s nimi o Božom kráľovstve (Skutky 1,3). V čase Jeho nanebovstúpenia boli pravými novozmluvnými veriacimi a duchovnými obrami pre úžitok zo služby, ktorú im poskytoval! Ján Kalvín si myslel, že boli neznalí a veľmi sa mýlili. Pravdou je, že sme to my, ktorí potrebujeme novú reformáciu a získať apoštolskú víziu učeníkov o obnovenom Božom kráľovstve!
Písmo jasne hovorí, že Boh nebude ľutovať dary a povolanie, ktoré dal Izraelu, vyvolenému príkladu Jeho kráľovstva (Rimanom 11,28-29). Okrem toho, sám Ježiš povedal: „A toto evanjelium kráľovstva bude hlásané po celom svete na svedoctvo všetkým národom, a vtedy prijde koniec.“ (Matúšove ev. 24,14).
Nová reformácia znamená, že cirkev musí byť obnovená k svojim biblickým základom, aby bola spoločnosť a kultúra opäť premenená prostredníctvom moci a slávy Božieho kráľovstva na zemi. Pavol napísal: „Podľa milosti Božej, ktorá mi je daná, jako múdry staviteľ položil som základ, a iný stavia naň. Ale každý nech hľadí, jako naň stavia.“ (1 Korintským 3,10).
Pri opise tohto svätého základu Pavol napísal aj toto: „…vybudovaní na základe apoštolov a prorokov, kde je uholným kameňom sám Ježiš Kristus, v ktorom každé stavänie prístojne dovedna pojené rastie v svätý chrám v Pánovi, v ktorom sa aj vy spolu budujete v príbytok Boží v Duchu.“ (Efezským 2,20-22).
Ježiš, apoštoli a biblickí proroci nie sú nikým iným, ako konkrétnymi „živými kameňmi“ vybranými Bohom za základy Jeho kráľovstva. Aj my sme živými kameňmi, ale prišli sme neskôr a sme budovaní na nich. Všetci tí pôvodní sú z Izraela, národa, ktorý bol vyvolený Bohom, aby bol príkladom Jeho kráľovstva a modelom pre našu súčasnú reformáciu v cirkvi.
Návrat Kráľovstva
Prakticky povedané: „nová architektúra“ pre cirkev znamená obnovenie k Božím pôvodným zámerom a plánom. Keď Boh vládol Izraelu ako Kráľ, v Zákone ktorý im dal, vyjadril Svoju víziu kráľovstva ľuďom, ktorí predtým neboli národom. Preto Božie zákony popisujú sociálne štruktúry a hodnoty, ktoré majú slúžiť ako vzor alebo šablóna nielen pre Izrael ale aj pre všetky ostatné národy. Zákony pokrývajú všetky aspekty spoločnosti vrátane náboženstva, ktoré má podstatnú a centrálnu úlohu. Áno, náboženstvo je nevyhnutné, ale je iba časťou Božieho kráľovstva.
V našich bibliách je slovo „cirkev“ prekladom novozmluvného gréckeho slova ekklesia, čo pomenováva všetkých ľudí „vyvolaných“ alebo vyvolených Bohom. Použitie tohto slova by nemalo byť obmedzené iba na náboženstvo, keďže iba malá časť Božieho ľudu je povolaná do služby v náboženskom sektore alebo spoločnosti. „Cirkev“ by v skutočnosti mala byť Božím ľudom, ktorý ide všade do spoločnosti a kultúry ako „soľ a svetlo,“ a so sebou nesie spravodlivú vládu Boha s Jeho darmi a Jeho prítomnosťou!
A ako to je s náboženskou časťou kráľovstva? Mali by sme skončiť s miestnymi a týždennými zhromaždeniami? Vôbec nie! Je nám prikázané neopúšťať spoločné zhromaždenia, ale cieľom zhromažďovania je modlitba, uctievanie, spoločenstvo a vyučovanie. Základným cieľom je vystrojenie, vycvičenie a príprava, aby sme všetci naplnili naše individuálne povolania v každej oblasti spoločnosti.
„A on dal jedných za apoštolov, jedných za prorokov, jedných za evanjelistov, jedných za pastierov a za učiteľov na zdokonaľovanie svätých ku dielu služby, na budovanie tela Kristovho, až by sme všetci dospeli v jednotu viery a plného poznania Syna Božieho, v dokonalého muža, k miere dospelosti plnosti Kristovej.“ (Efezským 4,11–13)
Náboženská časť Božieho kráľovstva má nevyhnutnú úlohu, podobnú ako má srdce v ľudskom tele. „Pumpuje“ ľudí, aby mohli byť spasení, uzdravení, občerstvení a vystrojení – a potom ich má vypumpovať do spoločnosti, kde nájdu svoje povolanie a použijú svoje obdarovania. Srdce, ktoré pumpuje iba dovnútra, sa stane zväčšeným, a to je v lekárskych pojmoch choroba! V Božom kráľovstve, Kráľ, ktorý je Pánom Žatvy, chce náboženské aktivity, ktoré sú účinné v robení učeníkov a premieňaní národov. Nehľadá náboženstvo, ktoré sa uspokojí samo so sebou. Reformácia dnes znamená novú architektúru pre cirkev!
Autor: Peter Tsukahira