Autor: David Parsons, viceprezident a hovorca ICEJ
Keď uvažujeme o tohtoročnej téme sviatku „Zasľúbená zem“, máme tendenciu zamerať sa na časť „zem“. A je to pochopiteľné, pretože zem Izraela je taká jedinečná, rozmanitá, bohatá a podmanivá.
Môžete prejsť od majestátnej zasneženej hory Hermon k trblietavému Galilejskému jazeru, ďalej až k najnižšiemu bodu na zemi, pri extra slanom Mŕtvom mori, okolo pozoruhodného krátera Ramon a skončiť pri tropickom Červenom mori. Nachádzajú sa tu úrodné údolia ako Ayalon, Hula a Jezreel. Sú tu zvlnené kopce Judey a Shomronu a pohorie Karmel, zatiaľ čo pobrežná oblasť sa môže pochváliť malebnými rovinami Sharonu a Shephely, nehovoriac o všetkých lákavých stredomorských plážach.
Izrael je dnes známy aj vďaka úžasným poľnohospodárskym produktom, špičkovému kvapkovému zavlažovaniu a ochrane vody a skúsenostiam s pestovaním nového ovocia a zeleniny. Úspechy moderných izraelských poľnohospodárov sú legendárne – od výberových skleníkových Cherry paradajok cez aromatické ďatle Medjool až po pikantné pomaranče Jaffa. Izraelské potraviny patria medzi tie z najvyššou nutričnou hodnotou na svete, dokonca predbehli francúzske aj americké. Krajina tiež vyváža vysokokvalitné poľnohospodárske produkty vo všetkých ročných obdobiach, aj keď všetci jej arabskí susedia musia potraviny dovážať, aby nasýtili svojich obyvateľov. A to všetko sa deje v krajine, ktorá je z veľkej časti púšťou.
Izraelská krajina však nebola vždy taká úrodná. V skutočnosti počas všetkých storočí židovského exilu bola táto zem spustnutá a neprinášala úrodu pre iný národ, presne tak, ako to hovorí Biblia (Leviticus 26:20; Deuteronomy 11:16-17; Jeremiah 18:15-17).
Medzitým rozptýlený židovský národ nebol známy tým, že by mal mimoriadnu schopnosť dosiahnuť výnimočnú úrodu. V kresťanských aj moslimských krajinách, kde bola väčšina Židov rozptýlená, mali zväčša zakázané vlastniť pôdu, čo znamenalo, že v podstate stratili schopnosť hospodáriť.
O to prekvapujúcejšia je dnes úroda, ktorá pochádza z izraelskej krajiny. Napriek tomu Boh prisľúbil, že jedného dňa vráti židovský národ do jeho starobylej vlasti a krajina mu opäť prinesie svoje plody, zatiaľ čo púšť „rozkvitne ako ruža“ (Isaiah 35:1; Ezekiel 34:25-29, 36:8, 29-36; Zechariah 8:11-12).
Keď si uvedomíte, aká pozoruhodná je táto prorocká premena izraelskej krajiny, potom sa pozornosť začne sústreďovať na časť „Zasľúbenie“ – a najmä na Boha, ktorý to všetko zasľúbil. Tam skutočne patrí naša pozornosť!
Zasľúbená krajina
Novodobé obnovenie židovského národa späť v zemi, ktorá mu bola Bohom zasľúbená, je neuveriteľným svedectvom vernosti, spoľahlivosti a dokonca lásky Boha, ktorému slúžime. Každý kresťan by mal žasnúť nad tým, že Boh dodržal sľub zasľúbenia daný Abrahámovi pred štyritisíc rokmi, pretože to dokazuje, že mu môžeme absolútne dôverovať, že dodrží každý takýto sľub, ktorý nám dal v Kristovi prostredníctvom Novej zmluvy. To je napokon celá pointa listu Židom 6,13-20. Svedectvo pokračujúcej obnovy Izraela v našich dňoch by teda malo budovať našu vieru a úctu k Bohu!
Niektorí kresťania však stále pochybujú o tom, či návrat Židov do izraelskej krajiny pochádza od Boha. Tvrdia, že je to len náhoda dejín alebo dôsledok „ľudského sionizmu“ plného nespravodlivosti. Iní tvrdia, že Židia stratili svoje právo na zem tým, že odmietli Ježiša, alebo že zem bola potrebná len dovtedy, kým neprišiel Kristus a nezrodila sa cirkev. Mnohí trvajú na tom, že by sme sa mali viac starať o spásu ako o nejaký fyzický kus zeme. A potom sú tu aj takí, ktorí zasľúbenie zeme zduchovňujú až do tej miery, že nemá žiadny pozemský význam.
Ale zamyslite sa nad tým! Ak niekoho milujeme, nemali by sme dodržať sľuby, ktoré sme mu dali? Svojmu manželovi alebo dieťaťu môžete hovoriť, že ich milujete, koľko chcete, ale ak začnete svoje sľuby voči nim porušovať, vyznie to len ako prázdne slová. Preto má zasľúbenie zeme význam aj dnes. Božia vernosť prísahe je znakom jeho lásky! Vskutku, samotný Boží charakter je v stávke kvôli jeho vernosti dodržať svoj sľub a odovzdať Abrahámovým potomkom krajinu Izrael ako „večné vlastníctvo“ (Genesis 17:8).
Z biblického príbehu o zasľúbenej krajine si môžeme vziať nádherné duchovné ponaučenie pre náš život. Ale skôr než sa k nemu dostaneme, pokúsme sa najprv lepšie pochopiť povahu zasľúbenej zeme a to, ako sa s ňou zaobchádza v celom Písme.
Zverenie Božej zeme
Je zrejmé, že Biblia zaznamenáva, ako Boh pôvodne zasľúbil Kanaánsku zem Abrahámovi a jeho prirodzeným potomkom prostredníctvom Izáka a Jakuba (Genesis 13:15, 15:17-21, 17:5-8, 28:13, 35:12; Žalm 105:8-12). Ale povaha titulu, ktorý Abrahám a jeho potomstvo dostali, je kľúčom k pochopeniu večného zámeru, ktorý sa skrýva za týmto zasľúbením.
Ako bývalý advokát s praxou v oblasti nehnuteľností som bol zvyknutý vydávať stanoviská k vlastníckemu právu pre vlastníkov pozemkov, ktorých som zastupoval. A som ohromený podobnosťou medzi božským zasľúbením zeme Izraelu v Biblii a dnešnými listinami o vlastníctve. Je v nich špecifikovaný poskytovateľ a príjemca, sú v nich jasné slová o prevode a záruke vlastníckeho práva a je v nich niekoľko detailných opisov „schôdzok na určenie hraníc“ prevádzaných pozemkov (1 Moj 15,18-21; 4 Moj 34,2-12). Aká je však presne povaha alebo druh titulu, ktorý Izrael dostal?
Za normálnych okolností, keď niekto odovzdáva pozemok inej osobe, odovzdáva vlastnícke právo „fee simple absolute – absolútne zadarmo“, čo znamená, že odovzdávajúci prevádza všetky svoje práva a nároky na pozemok na obdarovaného a nič si neponecháva. Ak chce potom obdarovaný na pozemku postaviť pivnicu, bývalý vlastník s tým nemôže nič robiť.
Takto však Boh Abrahámovi a jeho dedičom vlastnícke právo k zemi neudelil. Neodovzdal im zem len tak bez nároku na odmenu. Ako to?
Vo svojej zmluve s Abrahámom si Boh vybral zem aj izraelský ľud na účely vykúpenia sveta, aby spolu vytvorili národ, ktorý časom poskytne všetky prostriedky, ktoré potrebujeme na spasenie (Genesis 12:1-3; 17:4-8; 22:15-18; Psalm 105:8-11; Acts 7:2-5; Romans 9:4-5; Galatians 3:7-8).
V zmluve s Mojžišom však Boh stanovil podmienky pre právo Izraela na vlastníctvo krajiny. Tie sú zhrnuté v 26. kapitole knihy Levitikus a 28. kapitole Deuteronómiua, ktoré stanovujú morálne požiadavky, ktoré Izrael musel splniť, aby mohol zostať v krajine, ktorá mu bola daná. V opačnom prípade im Boh prisľúbil vyhnanstvo za účelom nápravy. Strata vlastníctva však neznamenala stratu základného titulu, pretože Boh tiež prisľúbil, že ich vždy nájde a privedie ich späť do zeme (Leviticus 26:40-45). Prečo? Pretože už Abrahámovi prísahou sľúbil, že jeho potomstvu odovzdá Zem ako „večné vlastníctvo“ (Genesis 17, 8).
Ak by teraz Boh jednoducho odovzdal Izraelitom Zem „absolútne zadarmo“, nemal by právo prísť neskôr a klásť tieto podmienky. Znamená to, že Izrael v skutočnosti získal vlastnícke právo k zemi v podobe trustu, v ktorom si Boh ponechal konečné vlastníctvo, ale zveril im krajinu Kanaán, aby pokračovali v jeho pláne vykúpenia sveta. Vlastnícke právo majú výlučne voči všetkým ostatným žiadateľom, ale nie je to absolútne vlastníctvo bez akýchkoľvek záväzkov voči Bohu alebo iným. V tomto zvereneckom vzťahu je Izrael správcom aj príjemcom, pretože krajina ich mala časom chrániť a zabezpečovať. A dokonca aj my pohania sme príjemcami tohto dôverného vzťahu, keďže spasenie nakoniec prišlo aj k nám.
Tento dôverný vzťah vidíme v knihe Levitikus 25, kde Pán stanovuje príkazy na dodržiavanie jubilea každých 50 rokov. Jedným z jeho hlavných príkazov bolo, že všetky rodinné alebo kmeňové pozemky, ktoré boli stratené kvôli dlhom, sa musia vrátiť pôvodným majiteľom, pričom žiadna časť pôdy sa nesmie natrvalo predať, „lebo zem je moja“ (Leviticus 25:23).
Toto poručníctvo sa odráža aj v zaujímavých slovách o odovzdaní, ktoré sa nachádzajú v úryvku, kde Boh ubezpečuje Jákoba: „Zem, ktorú som dal Abrahámovi a Izákovi, dám tebe a tvojim potomkom po tebe [dám] túto zem.“ (Genesis 35, 12) Pán tu hovorí, že už dal krajinu (minulý čas), že dáva krajinu (prítomný čas) a že dá krajinu (budúci čas) – a to všetko v jednom verši. Hovorí to o tom, že Boh neustále, trvale zveruje zem Abrahámovmu potomstvu, pričom si zachováva jej konečné vlastníctvo.
Tento jedinečný vzťah dôvery, ktorý sa týka zeme a izraelského ľudu a v ktorom sa v rôznych vopred určených časoch rozdeľujú a opäť spájajú, po celý čas realizuje Boží plán na vykúpenie sveta. Izrael nikdy nestratil svoj nárok na zem. Boh nikdy nezrušil svoj prísľub zeme daný Abrahámovi. A zasľúbenie zeme stále čaká na konečné budúce naplnenie. Vidíme to napríklad v jednoduchých, ale silných slovách: „Dám vám odpočinok.“
Začiatok nášho odpočinku
Napriek pochybnostiam niektorých kresťanov Nový zákon na mnohých miestach potvrdzuje, že Izrael má skutočne budúci osud späť v zasľúbenej krajine, a jeden „dôkazný text“ možno nájsť v Knihe Hebrejom.
Pisateľ listu Židom venuje veľkú časť tretej a štvrtej kapitoly tomu, aby sme „vstúpili“ do odpočinku, ktorý nám poskytuje Ježiš, a to na základe analógie s neúspechom Izraelitov na púšti, keď sa im nepodarilo nájsť odpočinok v zasľúbenej Kanaánskej zemi.
Tento prísľub odpočinku má pôvod v emotívnom rozhovore medzi Bohom a jeho služobníkom Mojžišom v dňoch po prvom vydaní Desatora. Pán sa ešte stále hneval kvôli hriechu zlatého teľaťa a povedal Mojžišovi, aby on a ľud pokračovali do Kanaánu bez neho, aby mu cestou „nepadli za obeť“. Mojžiš sa však prihovoril a Boh ustúpil a prisľúbil: „Moja prítomnosť pôjde s vami a dám vám odpočinok.“ (Exodus 33:14)
Tento prísľub odpočinku v krajine sa potom opakuje aj na iných miestach Mojžišových kníh, vrátane Deuteronomy 3:20, 12:9 and 25:19.
Niektorí teraz tvrdia, že tento sľúbený odpočinok sa naplnil, keď Jozue viedol ľud pri dobývaní zeme, a citujú také pasáže, ako je Joz 21,44: „Hospodin im dal odpočinok všade naokolo podľa všetkého, čo prisahal ich otcom…“ (Joz 21,44).
Pisateľ listu Hebrejom však trvá na tom, že ak by im Jozue skutočne dal odpočinok, ktorý zamýšľal Boh, nebolo by potrebné, aby Dávid neskôr hovoril o budúcom dni odpočinku v Žalme 95, 9 – 11.
Tieto verše spolu jasne naznačujú, že Boh má v úmysle, aby Izrael jedného dňa vstúpil do trvalého odpočinku v krajine, ktorá mu bola zasľúbená ako „večné vlastníctvo“. Je to odpočinok, pri ktorom národ už nikdy nebude musieť bojovať o vlastníctvo zeme a konečne si bude môcť odpočinúť od svojich skutkov – teda od úsilia o spravodlivosť prostredníctvom zákona – , tak ako si Boh odpočinul od svojich skutkov.
Kniha Židom to potvrdzuje tým najjednoduchším spôsobom: „Zostáva teda odpočinok pre Boží ľud.“ (Židom 4,10; pozri tiež Židom 4,1)
Dodnes sa zasľúbenie trvalého odpočinku pre Izrael späť v krajine nikdy úplne nenaplnil. Teraz sme však svedkami procesu obnovy, ktorý sa nakoniec skončí tým, že Izrael ako národ vstúpi do tohto odpočinku vo vlasti svojich predkov. Nakoniec splnia podmienky, ktoré Boh stanovil pre ich právo užívať si vlastníctvo zeme, pretože si privlastnia to isté vykúpenie, ktoré sme vy a ja prijali vierou, aby sme mohli vstúpiť do svojho odpočinku v Ježišovi.
Je to ten istý osud Izraela, ktorý pred dávnymi rokmi predpovedal Mojžiš, keď vyhlásil, že sám Pán jedného dňa zabezpečí zmierenie pre krajinu aj pre izraelský ľud (Dt 32, 43).
Keď ten deň príde, Izrael sa už nebude musieť usilovať o spravodlivosť vlastným úsilím. Ich strach z nepriateľov a vyhnanstva sa skončí. A dokonca aj celý svet bude mať pokoj v období, ktoré označujeme ako milénium alebo mesiášsky vek.
Iste, Boh slávnostne prisľúbil, že židovskému národu odovzdá Zem Izraela v pokoji a mieri navždy. A vy a ja budeme opäť príjemcami tohto jedinečného dôverného vzťahu medzi Bohom a zemou a ľudom Izraela.
Naša vlastná zasľúbená krajina
Niet pochýb o tom, že z biblických právd týkajúcich sa zasľúbenej krajiny môžeme čerpať mnohé dôležité ponaučenia pre našu vlastnú duchovnú cestu. Všetci sme počuli kázne o tom, že každý z nás má od Boha zasľúbenú zem, ale musí bojovať s obrami, aby sme získali to, čo nám právom patrí. Je to krajina, ktorá nás zabezpečí, a ak budeme milí k Pánovi, budeme mať pokoj od našich nepriateľov. To všetko sú platné, užitočné a inšpirujúce prirovnania. Ale zúžme to na to, čo si môžeme vziať z tohto pochopenia, že Boh zveril Izraelitom krajinu pre svoje božské zámery.
Keď nám Pán dáva našu vlastnú zasľúbenú zem – službu, budovu, podnik – je to preto, lebo chce v našom živote a prostredníctvom neho uskutočniť nejaký božský zámer. Ale nech nám dá čokoľvek, nikdy to nie je skutočne naše. Jednoducho nám zveruje to, čo potrebujeme na uskutočňovanie jeho zámerov v Kráľovstve. Nemôžeme to len tak premrhať na svoje vlastné potešenia. Máme záväzky voči Nemu a voči druhým. V Novom zákone sa o tom často hovorí ako o „správcovstve“.
Ježiš skutočne vo viacerých podobenstvách hovorí o dobrých a zlých „správcoch“ v Božom kráľovstve (pozri napríklad Mt 20, 1 – 16; Lk 12, 42; 16, 1 – 8).
Pavol tiež vyzýval veriacich, aby jeho a jeho spoločníkov apoštolov považovali za „Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev. Okrem toho sa od správcov vyžaduje, aby sa ukázali ako verní“. (1 Kor 4,1-2) Na inom mieste Pavol hovorí, že máme byť „dobrými správcami mnohorakej Božej milosti“ (1 Pt 4,10; pozri tiež Kol 1,25). Pavol tiež uvádza, že mu bolo „zverené evanjelium“ (1 Tesaloničanom 2:4).
Boh nám zveruje všetko, čo potrebujeme, aby sme mohli naplniť jeho večné zámery v našom živote. Ale v konečnom dôsledku to všetko patrí jemu a my sme len správcami, správcami jeho milosti a zaopatrenia. Nemáme absolútne vlastníctvo ani nič nevlastníme sami pre seba, ale sme pocestnými na tomto svete. Boh nám však poskytuje všetko, čo potrebujeme, podľa svojho bohatstva v sláve (Filipským 4,19). Toto je nepretržité, trvalé zasľúbenie o jeho zaopatrení – minulom, súčasnom aj budúcom. A končí sa tým, že všetci vykúpení – vrátane Izraela – vstúpia do zasľúbeného odpočinku Jeho slávnej, večnej vlády!
Medzitým by sme mali naďalej žasnúť a inšpirovať sa Božou vernosťou, s akou prenecháva úrodné bohatstvo izraelskej krajiny židovskému ľudu, ktorý sa znovu zhromaždil zo štyroch kútov zeme. To by malo upevniť našu vieru v Neho a posilniť našu dôveru, že Boh splní každé dobré zasľúbenie, ktoré máme v Ježišovi!
Uverejnené dňa: 29.8.2022 na icej.org
Preklad: Kata Fisher