Udivuje ma naivita, s akou dnes mnohé autority naskakujú na vlnu antisemitizmu.
Napísal Peter Švec pre konzervatívny denník Postoj
Článok prebratý zo stránky: postoj.sk
Keď sa začal covid, konšpirácie o opatreniach proti šíreniu vírusu, liečebných postupoch, vakcínach… nabrali abnormálne obrátky. Nestíhali sme sa diviť tej rýchlosti.
Po útoku Rusov na Ukrajinu Putinova kremeľská propaganda, zameraná na zmanipulovanie más, dala konšpiráciám a ich šíreniu novú forsáž. A je to tu stále ako nočná mora.
Solidarita s Izraelom trvala po útoku Hamasu po 7. októbri pár hodín. Konšpiračné teórie o Izraeli pohotovo vybublali na povrch a zaplavili fakty. Šírenie klamstiev agresora, Hamasu, dostalo raketový pohon.
Ignoruje sa zjavná kauzalita. Sme ako v bezváhovom stave. Ukážkou sú divoké antisemitské protesty na univerzitách s rukopisom militantných islamistických zoskupení (posledný príklad je v Amsterdame) či kulisa pouličných demonštrácií, ale aj nenávistné postoje niektorých súťažiacich len voči samotnej prítomnosti Izraela na Eurovízii v Malmö…
Časť sveta nemá problém opäť praktizovať prvky kolektívnej viny. A ešte voči brániacej sa strane! Postoje väčšiny politikov, médií sa kĺžu po povrchu, bez záujmu o fakty, a tak naberáme šialenú rýchlosť v prejavoch antisemitizmu, ktoré rastú v násobkoch.
Údaje Hamasu
Hocikto obviní Izrael z „genocídy“ a zároveň heslami „from the river to the sea…“ posiela všetkých Židov… kam vlastne? Je kolonizátorom ani nie 10-miliónová populácia na území ako polovica Slovenska, ktorá za 76 rokov vybudovala robustnú spoločnosť v kultúrne pestrej a tolerantnej krajine? Majú rozhodovať o tom, čo je genocída, rozvášnené davy alebo džihádom náhle očarení študenti, ktorí vyblokujú svojich kolegov z akademického priestoru len preto, že sú Židia? Či Greta Thunbergová so šatkou nazvanou po Arafatovi?
V rozmedzí dvoch dní OSN len tak zníži počet obetí „žien a detí“ v Gaze o celú polovicu. Sú to tie isté čísla Hamasu, z ktorých po vlastnom priznaní okolo 10 000 nedokáže vôbec spresniť a ktoré sú hlavnou zbraňou proti Izraelu v hybridnej vojne militantov.
Bolo by na samostatný článok zoskupiť viaceré hĺbkové analýzy odborníkov, ktorí od samého začiatku vojny spochybňujú údaje o obetiach. Ako keby „ministerstvo zdravotníctva“ Gazy bolo inštitúciou nezávislou od agresora Hamasu. Legitimizujú ich politickí lídri, počujeme ich takmer v každých správach. Nestačia dôkazy o flagrantnom zneužívaní nemocníc teroristami ako ich základní?
Mali by sme dať prednosť serióznym analýzam Johna Spencera, šéfa štúdií mestských vojen na Inštitúte modernej vojny vo West Pointe, či Richarda Kempa, dlhoročného plukovníka britskej armády v súčasnosti na dôchodku. Obaja aj osobne sledujú postup Izraelčanov a o ich armáde hovoria ako najzodpovednejšej vôbec.
Ťažkou váhou vo svojej kategórii je otvorený list 80 generálov a admirálov armády USA z prvej polovice mája, kde píšu, že „Izrael stojí v prvej línii boja za civilizáciu“. „Sme presvedčení, že aj keď Izrael čelí protivníkom, ktorí nerešpektujú zákony vojny ani ľudský život, bojuje v súlade so zákonmi ozbrojeného konfliktu.“
Izrael je na tektonickom zlome medzi civilizáciou a tými, čo ju chcú zničiť a zatiahnuť kamsi do praktík stredoveku. Vo svojej „svätej vojne“ neváhajú obetovať aj vlastné deti v úlohe živých štítov.
Ak sa zdajú prirovnania boja Hamasu so stredovekom prisilné, pozrite si film „Screams before silence“, ktorý nakrútila bývalá prevádzková riaditeľka Meta Platforms Sheryl Sandberg. Je skomponovaný z výpovedí o násilí páchanom Hamasom na ženách. Systémovo!
Po pozretí tohto filmu, ale aj množstva autentických videozáznamov z násilia masakru 7. októbra, zhotovených samotnými teroristami, a recyklovaných vyhlásení vodcov Hamasu o ich pripravenosti zopakovať čosi podobné aj kedykoľvek do budúcna, sa dá skonštatovať, že Izrael v Gaze genocídu nie že nepácha, ale zdroj pokusu o ňu po 7. októbri prácne likviduje.
Evakuovaných je aj 200-tisíc Izraelčanov
Rafah je ďalší v rade symbolov už notorickej kritiky Izraela, pri ktorej zabúdame na temné motivácie Hamasu, naskrz presiaknutého najmilitantnejšou verziou islamu. Stačí si prečítať ich základnú Chartu. Keď hovoríme asi o 1,2 milióna ľudí v Rafahu pred ich aktuálnou evakuáciou, väčšinu z nich tam najprv Izraelčania premiestnili zo severu. Lebo nezvolili „genocídu“, ako je teraz veľmi „in“ ich z nej obviňovať, ale do Rafahu ich presunuli živých.
Teraz sa ich snažia dostať do bezpečia mimo Rafahu, aby urobili všetko, čo je v ľudských silách pre vykorenenie posledných organizovaných oddielov Hamasu. Ten treba poraziť alebo aspoň paralyzovať, a to čo najdôraznejšie a najrýchlejšie.
Kým sú teroristi Hamasu schovaní v podzemí, kde miznú kvantá humanitárnej pomoci a v jej rozkrádaní pomáhajú aj zamestnanci agentúry OSN UNRWA, armáda Izraela pri všetkých nedokonalostiach zabezpečuje pomoc pre ich civilistov.
Je to Hamas, kto znemožňuje snahu distribuovať humanitárnu pomoc či umožniť slobodný prístup k nej bežným Gazanom. Hamas zaujímajú ich vlastní ľudia skôr v pozícii živých štítov. A je poľutovaniahodné, že USA sa rozhodli zastaviť dodávky presnejšej munície na boj so zvyškami teroru v Rafahu v tom istom čase, keď z jeho útrob lietajú rakety na hraničný priechod s humanitárnou pomocou prúdiacou cez Izrael.
Neustále sa opakuje kritika Izraela, že nemá plán s Gazou. A to je legitímna otázka. No urgentnejšou je iná: aký majú USA plán s likvidáciou poslednej bašty Hamasu v Rafahu, keď Bidenova administratíva robí všetko pre to, aby tam Izraelčania nevstúpili. Lebo kým bude v Gaze Hamas, každý plán s Gazou je zbytočný.
Nedávno formulovaná ponuka Bieleho domu na poskytnutie spravodajskej podpory Izraelčanom pre lokalizáciu vodcov Hamasu si vyžaduje praktickú fázu, a tú si bez vstupu armády do Rafahu ťažko predstaviť. Tlak USA sa odohráva v tom istom čase, keď kamery zachytávajú, ako sa v uliciach Rafahu prechádzajú velitelia Hamasu.
Najlegendárnejšie obvinenie na adresu Izraela je to o „okupácii“. Od 7. októbra je pritom takmer 200-tisíc obyvateľov s ich blízkymi a rodinami z oblasti nazvanej „Gaza envelope“, ale aj asi 6 km širokého pásu od severných hraníc s Libanom, evakuovaných a roztrúsených po hoteloch naprieč Izraelom.
Tu je namieste otázka na OSN či aktuálnu administratívu USA, často kritizujúcu „neprimeranú“ obranu Izraela: kedy sa budú môcť evakuovaní vrátiť opäť domov a kto zaistí ich bezpečie? Územie Izraela, ktoré je len o málo väčšie ako polovica Slovenska, sa tým pre normálny život Izraelčanov ďalej scvrkáva.
Irán a jadrové zbrane
Na záver ešte zastávka v Iráne. Poslanec tamojšieho parlamentu Ahmad Bachšáješ Ardestání pre iránsky portál Rouydad 24 vyhlásil: „V situácii, keď Rusko zaútočilo na Ukrajinu a Izrael zaútočil (poznámka P. Š.: pre nich akoby útok Hamasu zo 7. októbra nebol) na Gazu, pričom Irán je verným podporovateľom Frontu odporu, je prirodzené, že si to v rámci systému zabezpečenia vyžaduje, aby Irán vlastnil jadrové zbrane.“
Keď si to spojíme s o pár dní starším výrokom šéfa Medzinárodnej agentúry pre jadrový dozor OSN Rafaela Grossiho o „úplne neuspokojivej“ spolupráci Iránu o jeho jadrovom programe, naberá to na vážnosti. Grossi doslova urguje medzinárodné spoločenstvo, aby s tým niečo robilo.
Pripomínam, že v noci zo soboty na nedeľu 14. apríla sa odohrala dráma, ktorú v priamom prenose sledoval celý svet. Z Iránu sa na Izrael vzduchom valilo viac ako 60 ton výbušnín na troch typoch projektilov s jasným zámerom spôsobiť čo najväčšie škody na životoch a majetku židovského štátu. Len vďaka sofistikovanému systému protivzdušnej obrany a podpore spojencov sa vtedy Izraelu podarilo ubrániť.
Irán, pochopiac potom svoje limity, to fiasko zakrýval svalnatými výzvami, aby Izrael odvetou „neeskaloval napätie“. Také typické pre všetky doterajšie útoky okolitých štátov na Izrael: napadnúť a po neúspechu obviňovať Izrael z „agresie“ a „okupácie“.
Hľadanie „rovnováhy“ medzi civilizáciou a teroristami
Po porovnaní si osobných svedectiev od preživších útoku Hamasu zo 7. októbra pri mojej nedávnej návšteve okolia Gazy či svedectiev vojakov, ktorí v Gaze zasahujú, na jednej strane s teraz pozorne sledovanými správami zo zvučných globálnych aj našich médií na strane druhej mám dojem, že informujú o dvoch rozličných konfliktoch.
Neviem sa zbaviť pocitu, že namiesto poctivého hľadania pravdy je cieľom hľadať „rovnováhu“, nech to stojí, čo to stojí. Na pár radikálnych osadníkov v Júdei a Samárii uvalia USA neprimerané sankcie a médiá na nich ukazujú prstom, zrejme aby ukázali, že aj Izrael má „teroristov“, ktorých svet vie potrestať.
Čakáme, kým sa obdoba 7. októbra alebo podobný útok Iránu odohrá niekde bližšie k nám alebo kým nám nezačnú unášať nič netušiacich civilistov? Až potom porozumieme nutnosti reakcie Izraela, kde obete jeho vynúteného vstupu do Gazy nie sú jeho cieľom, ale výsledkom cynickej stratégie Hamasu?
Povedzme, že Netanjahu zlyhal a Becal’el Smotrič či Itamar Ben Gvir sú extrémisti, no čo to mení na urgencii chápať komplexnosť a vážnosť hrozby, ktorou Hamas, Hizballáh, Húsíovci…, ale hlavne šiítsky Irán ako ich hlava pre našu civilizáciu predstavuje?
Udivuje ma naivita, s akou dnes mnohé autority vo verejnom živote zásluhou mimoriadne silnej propagandy Hamasu naskakujú na vlnu antisemitizmu a kolektívnej zodpovednosti Izraela a Židov.
Nedostatok odvahy postaviť sa principiálne na stranu Izraela nás raz bude mrzieť rovnako, ako ľutujeme nečinnosť a mlčanie pri prenasledovaní Židov v čase holokaustu.
Autor je bývalý štátny tajomník MH SR a predseda ICEJ Slovensko.