História

ALIJA A HISTÓRIA

Od zničenia Šalomúnovho chrámu v 6. storočí pred Kristom, žila väčšina židovského národa mimo krajinu  Izrael.

„Alija“, návrat do tejto zeme, je odvtedy túžbou, ktorá spojuje Židov po celom svete. Hebrejské slovo „alija“ v doslovnom preklade znamená „vystúpiť hore“. Do krajiny Izrael – a obzvlášť do jej centra, Jeruzalema – sa vždy stúpa hore. Platí to aj pre ľudí, ktorí do Izraela prichádzajú z vyššie položených krajín, napríklad z Álp alebo z Himalájí. Opustenie Svätej zeme je naopak vždy zostupom. Napríklad už o Abramovi sa v 1.knihe Mojžišovej 12.kap., verši 10 píše: „Tu Abram zostúpil do Egypta…“ Jeho návrat do Zasľúbenej zeme opisuje začiatok ďalšej kapitoly: „A vystúpil Abram z Egypta“ (1. Mojžišova 13,1). V tomto jazykovom výraze je hebrejská Biblia dôsledná, rovnako ako moderná hebrejčina. 

“Pri babylonských riekach, tam sme sedávali a plakávali, keď sme spomínali na Sion,“ teskol si písateľ Žalmu 137,1. „Keby som zabudol na teba, Jeruzalem, nech sa zabudne na moju pravicu! Nech sa mi jazyk prilepí na podnebie, ak sa nerozpamätám na teba, ak mi Jeruzalem nebude vrcholom radosti“ vraví podľa ďalších veršov 5-6, každý ženích po sľube vernosti svojej neveste a v spomienke na zničený Jeruzalem rozšliapáva pohár. 

V roku 70 po Kristovi bol Chrám, postavený niektorými navrátilcami z Babylona a nádherne renovovaný Herodesom Veľkým, zrovnaný zo zemou. Po druhej židovskej vojne v roku 135 vypovedal rímsky cisár Hadrián Židov pod hrozbou trestu smrti, z mesta Jeruzalem. Judeu premenoval na Palestínu, Sichem na Neapolis (dnešný „Nablus“) a Jeruzalem dostal názov Aelia Capitolina. Cieľom bolo znemožniť Židom akékoľvek spojenie zo Zasľúbenou zemou a jej posvätnými mestami. 

Túžba Židov vrátiť sa však zostala. Po celé storočia sa Židia po každom jedle modlili: „Zľutuj sa predsa, Hospodine, Bože náš, nad svojím ľudom, Izraelom, nad Jeruzalemom, svojim mestom, nad Sionom, domovom svojej slávy.“ Sviatok Pesach začína sederovým večerom, kedy si izraelský národ každý rok pripomína vyslobodenie z Egypta. Na záver každého sederového večera si všetci navzájom prajú: „Nabudúci rok v Jeruzaleme!“

K nádeji na „aliju“ sa Židia upli, keď v polovici 13. storočia Moše ben Nachman, nazývaný „Ramban“, našiel v Jeruzaleme už len dvoch Židov, ale žiadnu synagógu alebo zvitok Tóry. V meste, odkiaľ vlastne Tóra vzišla, nebol ani jediný (Izaiáš 2,3; Micheáš 4,2). Ako skonštatoval Nachmanides v dobe medzi šiestou a siedmou krížovou výpravou: Židia nemali už žiadnu nádej, ktorú by ešte mohli stratiť.

Svojho cieľa v podobe návratu sa izraelský národ opäť chopil, keď sa tejto téme v 16. storočí vysmieval Martin Luther: „Nechajte ich teda zase odísť do ich zeme a do Jeruzalema, postaviť Chrám, obnoviť kňažstvo aj Mojžiša s jeho zákonmi a vlastniť tú zem.“ Nemecký reformátor ešte sarkasticky dodal: „Až k tomu dôjde, určite nás uvidia prichádzať vzápätí za nimi a staneme sa Židmi.“ (Vymarské kritické vydanie Lutherových vybraných spisov 50.323,36-324,8.) Keby mali brať luteráni slová výrečného reformátora vážne, museli by sa dnes, 500 rokov po pribití dvadsiatich-piatich téz na bránu zámockého kostola vo Wittenbergu, hlásiť u najbližšieho rabína o obriezku – lebo „Židia odchádzajú do svojej zeme a do Jeruzalema.“ Od roku 2017 žije najväčšia židovská obec na svete opäť v zemi Izrael. Nikdy počas posledných dvoch a pol tisícročí tam toľko Židov nežilo.

„Z hlbín volám k tebe, Hospodine;“ (Žalm 130,1) – to je správny modlitebný postoj, vysvetluje mi ortodoxný Žid a poukazuje na to, že práve preto je mnoho synagóg postavených tak, že sa musí zostúpiť po niekoľkých schodoch, aby bolo skutočne možné volať „z hlbín“. (Je tomu tak aj v pražskej Staronovej synagóge, kde je naviac znížené aj miesto, na ktorom stojí spevák.) Predovšetkým je však táto „Pútnická pieseň“, ako zne nadpis Žalmu 130, volaním po vyslobodení z diaspory (rozptýlenia Židov medzi národy).Keď apoštol Pavel oznamoval ako budúcu udalosť, že raz „bude spasený celý ľud Izraela“ (Rimanom 11,26), potom to v židovskom myslení zároveň automaticky zahŕňa to, že Boh skrze proroka Ezechiela (39,28) návrat ľudu do jeho zeme nielen predpovedá, ale tiež zasľubuje: „A neponechám tam [tj. v diaspore] už nikoho z nich.“

Boh Izraela, volanie svojho ľudu vypočul. Počínajúc tou najhlbšou, najtemnejšou dobou Jeruzalema za Mošeho Nachmanida a stavbou pomenovanou po ňom „Rambanova synagóga“ začalo stále prúdenie Židov, ktorí vystupujú do Izraela. V roku 1483 prišiel do Jeruzalema rabbi Elia z Ferrary, v roku 1579 sto dvadsať nových prisťahovalcov z Damašku a v roku 1700 Jehuda he-Chasid (Juda Zbožný) s tisíckami stúpencov. Dodnes ho pripomína synagóga Churva. V roku 1721 prichádza rabbi Ješaja Horovic. V 18. storočí zakladajú v Jeruzaleme Židia z Talianska, Carihradu, Amsterdamu a Aleppa, devätnásť talmudských škôl. V roku 1760 prichádza do Jeruzalema rabbi Šalom Šarabi z Jemenu a v roku 1771 zakladá rabbi Menachem Mendel z Vitebska s troma stovkami stúpencov chasidské sídlisko.

V roku 1799 sa Svätá zem vďaka Napoleonovmu ťaženiu do Orientu stáva ohniskom medzinárodného záujmu. Ešte pred neslávnym koncom výpravy pred bránami mesta Akko, francúzsky cisár prehlasuje, že by Palestína a Jeruzalem mali byť navrátené svojim oprávneným dedičom – židovskému národu.

V 19. storočí tento trend pokračoval. Posilovali ho výbuchy antisemitismu. Napríklad v roku 1840 po obvinení damašských Židov z vraždy kňaza Tomyho a jeho moslimského sluhu, ktorých krv vraj chceli použiť na prípravu nekvasených pesachových chlebov, vyzýva rabbi Juda Alkalaj, narodený v Sarajeve, svoj ľud naliehavo k aliji. V roku 1881 vyvolávajú pogromy v Rusku a Rumunsku takzvanú „Prvú aliju“, kedy sa na cestu do Palestíny vydáva štyridsať tisíc Židov.

Medzitým čo v Jeruzaleme vznikajú prvé židovské osady – Miškenot Ša’ananim (1860), Me’a Še’arim (1873), Machane Jehuda (1887) – snažia sa židovskí prosebníci dosiahnuť v roku 1878 u Berlínskeho kongresu [medzinárodne zhromaždenie konané za účelom vyriešenia tzv. Veľkej východnej krízy, vyvolanej bojom balkánskych národov za nezávislosť] zriadenie židovského štátu v Palestíne. Knieža Otto von Bismarck ich prehlasuje za šialencov. Napriek tomu sa v Európe formuje sionizmus ako sekulárne politické hnutie. Začiatkom septembra 1897, ihneď po prvom sionistickom kongrese v Bazileji, si rakúsky novinár Theodor Herzl do denníku zaznamenal:

Hnutie aj napriek nesmiernému odporu pokračuje. Herzl neúnavne spracováva mocných ľudí svojej doby, prosí nemeckého cisára o protektorát nad židovským štátom a v januári 1904 musí strpieť poznámku pápeža Pia X.: „Židia neuznali našeho Pána, preto ani my nemôžeme uznať židovský národ.“

V roku 1899 vyháňa damašský paša Židov z jednej dediny na Golanských výšinách; v apríli 1909 je v zemi Izrael založené prvé židovské mesto: Tel Aviv; v decembri 1909 na južnom konci Genezaretského jazera vzniká prvý kibutz Degania. V marci 1917 vyháňajú Turci všetkých Židov z Haify a Tel Avivu.

V novembri 1917 vyhlasuje britská vláda v takzvanej „Balfourovej deklarácii“ svoju podporu židovskému domovu v Palestíne. 24. júla 1922 udeľuje Spoločenstvo národov v meste San Remo britskej vláde mandát v Palestíne s výslovným poverením, aby podporovala aliju a osídlenie zeme židovským národom. Medzi rokmi 1919 a 1924 prichádza na mandátne územie Palestíny tridsaťpäťtisíc idealistických pionierov s „certifikátmi“ britskej vlády. V rokoch 1924-1931 vyháňajú poľské hospodárske sankcie mnoho židovských príslušníkov z vrstiev drobného mešťanstva „hore na Sion“. Medzi rokmi 1929 a 1939 utieka do Palestíny štvrť milióna Židov z Nemecka pred nacistami.

Tieto veľké vlny židovského prisťahovalectva vyvolali odpor niektorých častí arabského obyvateľstva. Nadvlády nad nimi sa zmocnili extrémistickí vodcovia, napríklad veľký muftí a Hitlerov priateľ Hadž Amín al-Husajní, ktorí opätovne štvali svojich stúpencov do krvavých povstaní, ku ktorým došlo v rokoch 1929 a 1936. Na arabské násilnosti reagovala britská vláda obmedzovaním a tiež rozsiahlym marením židovského prisťahovalectva do Palestíny, čo bolo jasným porušením mandátu Spoločenstva národov.

Ale nakoniec bol 14. mája 1948 vyhlásený štát Izrael.

Dôvodom existencie židovského štátu Izrael je poskytnutie útočiska utláčaným Židom z celého sveta. Mladý štát zaplavila vlna imigrácie, takže v rokoch 1948-1951 vzrástol počet židovského obyvateľstva v Izraeli na dvojnásobok.

Prvými prisťahovalcami neboli len Európania, ktorí prežili holokaust. V tomto období muselo asi milión Židov opustiť svoj domov v arabských krajinách, kde im život celkom znemožnili a väčšina ich utiekla do Palestíny.

Počas takmer sedem desaťročí svojho trvania zvládol štát Izrael niekoľko veľkých imigračných vĺn, takže dnes žije v „zemi svojich otcov“ viac než 9 miliónov Židov. V uplynulých rokoch odišli do Izraela nepredstaviteľné tisícky Židov z Francúzska, Ukrajiny, Ruska, Poľska, Egypta, Iraku, Etiópie, Jemenu, Rumunska a ďalších krajín. 

Eljakim Haecni žije už štyridsať rokov v malom meste Kirjat Arba pri Hebrone. Tento takmer deväťdesiat ročný právnik a niekdajší poslanec Knesetu neúnavne háji právo svojho národa na život v zemi Izrael. Spomína ako v roku 1938 vyhnali jeho rodinu zo severonemeckého Kielu so slovami: „Židia do Palestíny!“ „Teraz sme tu a znovu sa vám to nezdá!“ odporuje svojim nemeckým poslucháčom. Roky boja ho presvedčili, že natrvalo môžu zakorenenie židovského národa v krajine Izrael, zaistiť len „fakty dané pôdou“. Na blahovôľu medzinárodného spoločenstva, medzinárodného práva či medzinárodných záruk už tento zostarnutí vodca osadníkov príliš nedá.

Haecni vystupuje ako neortodoxný, svetský Žid. Napriek tomu vie: „Sme tu na základe Biblie.“ Neverí v Boha, ktorý sa stará o údel jednotlivcov. Uchvacuje ho však skutočnost, že Biblia už pred dvetisíc päťsto rokmi predpovedala, že sa izraelský ľud spreneverí prikázaniam svojho Boha; že ho kvôli tomu postihne odchod zo zeme a rozptýlenie po svete; že sa tam nedokáže asimilovať a po tisícročiach života v diaspore sa vráti do svojej zeme. „Rozumom sa to nedá vysvetliť!“ vie starý pán a teší sa z toho, že sa mu záhrada v otcovskom meste Hebron po mimoriadne daždivej zime bujne zelená.

DODATKY

Vlny prisťahovalectva pred založením štátu:
Prvá alija (1882-1903): z východnej Európy, Ruska, Rumunska a Jemenu sa do Palestíny sťahuje dvadsať až tridsať tisíc Židov
Druhá alija (1904-1914): Z Ruska a Poľska prichádza tridsaťpäť až štyridsať tisíc Židov.
Tretia alija (1919-1923): Z Ruska a Rumunska prichádza tridsaťpäť tisíc prisťahovalcov.
Štvrtá alija (1924-1931): Z Poľska a Sovietského zväzu uteká na mandátne územie Palestína osemdesiat tisíc Židov, najmä zo stredných vrstiev.
Piata alija (1932-1938): po uchvátení moci Hitlerom prichádza asi štvrť milióna nemeckých Židov.
„Alija bejt“ (1934-1948): ilegálne prisťahovalectvo asi deväťdesiatich tisíc Židov prenasledovaných nacistickým režimom.

Vlny prisťahovalectva do štátu Izrael
1949/1950: operácia Lietajúci koberec – štyridsaťdeväť tisíc Židov z Jemenu.
1950: operácia Ezdráš a Nehemiáš – sto desať tisíc Židov z Iraku.
Celkom prišlo v rokoch 1948-1951 asi šesto deväťdesiat tisíc Židov z Egypta, Iraku, Jemenu, Poľska a Rumunska.
1955-1957: s koncom francúzskej koloniálnej nadvlády prichádza do Izraela asi sto tisíc Židov z Maroka, Alžírska, Tuniska a Líbye.
1969-1975: zo Sovietského zväzu prichádza sto tisíc Židov.
1984/1985: operácia Mojžiš zachraňuje osem tisíc Židov z etiópskej občianskej vojny.
1990: po páde Železnej opony začína exodus sovietských Židov. V rokoch 1989-1995 prichádza šesto tisíc prisťahovalcov zo Spoločenstva nezávislých štátov.
1991: operácia Šalamún zachraňuje počas tridsiatich hodín z občianskej vojny viac než štrnásť tisíc etiópskych Židov.
Dňa 30. apríla 1992 časopis TIME konštatuje: Keby mohol Izrael počas ďalších piatich rokov integrovať milión Židov z bývalého Sovietského zväzu, bola by to asi podobná úloha, ako keby chceli Spojené štáty vstrebať celé Francúzsko.
2011-2013: operácia Holubičie krídla priviedla takmer osem tisíc Židov z Etiópie.

© Johannes Gerloff
Preklad: Ivana Kultová/Karin Mihálová