Nakoľko je biblický príbeh o odchode židovského národa z Egypta do Zasľúbenej zeme autentický?
Autor: Lawrence Schiffman
Publikované dňa 10. marca 2022
„Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z jarma otroctva…“ (Exodus 20:2).
Tento výrok zo židovských dejín slúži ako úvod k Desatoru, ktorý sa všeobecne považuje za dokonalé vyjadrenie biblickej zmluvy Boha so židovským národom a v širšom zmysle s ľudstvom. Toto a podobné vyhlásenie na konci recitácie Šema (15:41) však mnohí archeológovia považujú za nepravdivé. Tvrdia, že príbeh o Exode je súčasťou umelo vytvoreného mýtu o pôvode, ktorý si ranný Izrael osvojil, keď vznikol ako súčasť procesu etnogenézy.
Tento názor predpokladá, že niektorí Kanaánčania sa odlíšili od svojich susedov a presťahovali sa do centrálnej vysočiny, čím vytvorili veľmi odlišnú kultúru, ktorú nazývame staroveký Izrael. Podľa tohto názoru sa nejakým spôsobom rozhodli vymyslieť si tvrdenie, že sú v podstate otrokmi utečencami mezopotámskeho pôvodu, ktorí utiekli z Egypta. Nikde sa nevysvetľuje, prečo si vymysleli práve toto tvrdenie. Prečo by si niekto myslel, že byť zotročený je znakom cti? Samozrejme, tento názor popiera aj predstavu, že Izraeliti dobyli krajinu od Kanaánčanov.
Aby sme pochopili, ako sa tento názor vyvinul, treba si uvedomiť, že archeológia Izraela, ale aj väčšiny starovekého Blízkeho východu, sa rozvíjala predovšetkým v 19. storočí pod vedením protestantských učencov, ktorí sa snažili svojimi výskumami dokázať pravdivosť biblických záznamov.
Tak vznikla podoblasť známa ako „biblická archeológia“, ktorej najznámejším predstaviteľom bol americký učenec William F. Albright (1891 – 1971). Albrightovi rodičia boli misionári a on bol posadnutý túžbou dokázať pravdivosť Biblie. Zohral veľmi dôležitú úlohu pri rozvoji izraelskej archeológie, keďže prvá generácia izraelských archeológov sa vzdelávala na jeho vykopávkach.
Albrightove spisy si opakovane všímajú zhody, ktoré pozoroval medzi výsledkami svojho výskumu a Bibliou. V mnohých ohľadoch bola jeho práca pokusom dokázať pravdivosť Biblie v jej celkovom historickom príbehu. V tomto prístupe do veľkej miery pokračoval Yigael Yadin (1917 – 1984), ktorý bol po väčšinu svojho života ústrednou postavou izraelskej archeológie.
V 70. a 80. rokoch 20. storočia sa archeológia preorientovala na čisto vedecký výskum, ktorý nevychádzal zo žiadnych predpokladov, ale dospel k nezávislým záverom. Až keď boli známe jeho závery, mohlo sa uvažovať o historickej pravdivosti Biblie – teda o pravdivosti jej historických posolstiev.
Spolu s týmto trendom sa objavila aj túžba vidieť archeológiu Izraela v kontexte Levantu vo všeobecnosti. Hoci akademickú hodnotu tohto prístupu nemožno spochybniť, prišiel s nešťastným termínom „sýrsko-palestínska archeológia“. Tento termín naznačoval, že kultúra Izraela sa nijako nelíši od okolitých kultúr.
Kľúčové boli aj ďalšie dva javy: v archeológii v tomto období nastal obrat k skúmaniu toho, ako ľudia žili, a nie toho, kto im vládol. V tom istom čase sa na celom svete ako riešenie útlaku ponúkala teológia oslobodenia. Táto ideológia tvrdila, že utláčané skupiny sa môžu v podstate samostatne emancipovať a odlíšiť od krutých vládnucich tried, ktoré ich kontrolujú, čo by viedlo k vzniku nových politických, sociálnych a náboženských celkov. Práve z tohto vývoja vyplynula predstava, že staroveký Izrael vznikol prostredníctvom takýchto sociálnych procesov.
Bolo by však nespravodlivé, keby sme tu nebrali do úvahy kontext tohto vývoja v samotnom archeologickom výskume. Albright tvrdil, že v Knihe Jozua sa na miestach, ktoré Izraeliti dobyli, objavili jasné dôkazy o zničení v 13. storočí pred n. l., čo je obľúbený dátum Exodu. Novšie archeologické výskumy – a tu bol na čele Israel Finkelstein z Tel Avivskej univerzity – zistili presný opak, a to, že takmer na všetkých týchto miestach nie sú žiadne dôkazy zničenia. Okrem toho, ako je známe už mnoho rokov, v staroegyptských prameňoch sa nenachádzajú žiadne archeologické dôkazy o Exode ani zmienky o izraelskom otroctve.
Tu by sme mali poznamenať, že Mernepthova stéla (vládol v rokoch 1213 – 1203 pred n. l.) predsa len jasne svedčí o období, v ktorom je Izrael národom v Kanaáne, ktorý ešte nie je usadený v konkrétnych mestách. Mnohí bádatelia považujú tento nápis za jasný dôkaz toho, že existovala etapa, keď Izrael vstúpil do krajiny, ale ešte sa neusadil na konkrétnych miestach. Ďalej tí, ktorí popierajú dobytie, uvádzajú, že početné kanaánske mestá sú dôkazom o zmenách v osídlení v 13. storočí pred Kr.
V každom prípade archeológovia, ktorí analyzovali tieto skutočnosti, v niektorých prípadoch dospeli k záveru, že neexistujú absolútne žiadne dôkazy o Exode a že neprítomnosť dôkazov o rozsiahlom dobývaní naznačuje, že Izrael mal úplne iný pôvod. Tieto počiatky teda odvodzujú od procesu seba-diferenciácie a vnútornej etnickej identifikácie.
Tu je irónia toho všetkého: tí, ktorí boli motivovaní odložiť Bibliu a vziať do rúk rýľ, teda robiť archeologický výskum ako čisto vedeckú záležitosť, robili presne to isté, čo ich predchodcovia, len v opačnom garde. Vzali tú Bibliu do rúk a chápajúc ju doslovne, dospeli k záveru, že jej historické záznamy, prinajmenšom pokiaľ ide o príbeh o Exode a dobývaní, nie sú pravdivé.
Pozrime sa však na tieto tvrdenia týkajúce sa dobytia.
Veľmi významný, ale dnes už prakticky ignorovaný izraelský biblista Jehezkel Kaufmann (1889 – 1963) vo svojich komentároch k Jozuovi a Sudcom brilantne ukázal, že Biblia nám predkladá dva veľmi odlišné, alternatívne obrazy dobytia.
Zďaleka nie je pravda, čo sa väčšina z nás naučila v detstve, že Kniha Sudcov sa odohrala až po Jozuovi, Kaufmann ukazuje, že kým Jozua bol opisom okamžitého, rýchleho útoku a rýchleho dobytia vrátane takmer úplného zničenia Kanaánčanov a ich kultúry, Sudcovia rozprávali úplne iný príbeh, a to príbeh postupného dobývania.
Kmene Izraela a jeho rôzne klany dokázali prostredníctvom dočasných spojenectiev vytlačiť Kanaánčanov a ovládnuť veľkú časť centrálnej hornatej krajiny. Okrem toho obraz načrtnutý v Knihe Sudcov bol obrazom pretrvávajúcej kanaánskej prítomnosti a dokonca aj náboženského vplyvu. Tento obraz zapadá do opisov v Samuelovi a Kráľoch o nekonečnom boji prorokov, ktorí sa snažili odlákať ľud od kanaánskych náboženských praktík.
To, čo archeológovia, ktorí tvrdia, že vyvrátili biblický opis, v skutočnosti našli, sú dôkazy, ktoré dokazujú, že model dobývania, postupného prenikania a rozširovania kontroly, ktorý predložili Sudcovia, je reprezentatívny pre skutočné udalosti 13. storočia pred Kr. Navyše ide o to isté obdobie úpadku civilizácie vo veľkej časti starovekého sveta, ktoré poslalo morské národy, predovšetkým Filištíncov, k brehom starovekého Kanaánu. Je ťažké pochopiť, prečo sa a priori nemôže na Izraelitov pozerať ako na ľudí, ktorí sa do krajiny dostali zvonka, a nie ako na ľudí, ktorí sa vyvíjali prostredníctvom etnogenézy. V skutočnosti, ako svedčia Knihy Kroník, to, čo by sme mohli nazvať Proto-Izraelitmi, bolo v krajine ešte pred predpokladaným dátumom Exodu a dobytia.
Veľká časť tohto popierania biblického opisu vychádza z absencie dôkazov o Exode v egyptských záznamoch, a to napriek rozsiahlym dôkazom o prítomnosti veľkého počtu západných Semitov v Egypte v období pred Exodom. Aj keď by rôzne detaily biblického opisu mohli ľahko zapadnúť do chronológie a histórie Egypta v tomto období, stále platí, že v egyptských textoch nemožno identifikovať žiadny priamy dôkaz o Exode.
Rád by som upozornil na jednu výnimku, ktorá sa zvyčajne ignoruje alebo sa proti nej argumentuje. Jozef cituje mimoriadne významného egyptského historika Manetha (začiatok 3. storočia pred n. l.), ktorý poskytuje dve správy o Exode. Obe tieto správy sú mimoriadne antisemitské a Jozef ich cituje vo svojej polemike proti antisemitizmu Proti Apiónovi, aby obhájil starobylosť židovského národa. V citovaných pasážach Manetho dvakrát tvrdí, že tieto správy o Exode skopíroval zo staroegyptských svätých kníh. Je ľahké odmietnuť Manethovu spoľahlivosť, najmä keď sa jeho pôvodné dielo nezachovalo. To je však omyl.
Manetho písal skôr ako bola Tóra preložená do gréčtiny, takže by nemal absolútne žiadny prístup k biblickému opisu, na ktorom by mohol založiť svoje rozprávanie. Najdôležitejšie je, že Manetho je staroveký historik, ktorý nám poskytol celú postupnosť vládcov Egypta, ako aj systém periodizácie, podľa ktorého ich delíme. Jeho veľmi podrobné správy, keď sa spojili so správami babylonského kňaza Berossa (začiatok 3. storočia pred n. l.) a Herodota (asi 484 – 425 pred n. l.), poskytli celý chronologický rámec dejín starovekého sveta. Nikto nepochybuje o Manethových dôkazoch o iných veciach, tak prečo by sme mali pochybovať o tom, že jeho správy pochádzajú zo staroegyptských textov?
Ak je to pravda, máme dôkaz, že Exodus bol skutočne súčasťou staroegyptskej historickej pamäti a dve správy, ktoré spomína Jozef, zaváňajú antagonizmom voči Židom a judaizmu, ktorý sa určite mohol objaviť po úteku do Izraela. Je zaujímavé, že tieto dve správy uvádzajú odlišné dátumy Exodu. Jedno z nich sa snaží dokázať, že Izraelitov treba spájať s Hyksósmi, západnými Semitmi, ktorí sa zmocnili Egypta a vládli mu približne v rokoch 1650 – 1550 pred n. l., kým ich nevyhnali domáce egyptské sily. Zdá sa však, že prakticky všetky historické dôkazy, ktoré máme k dispozícii, poukazujú na datovanie Exodu do 13. storočia, a práve toto datovanie je uvedené v druhom Manethovom rozprávaní. Rozhodne nechcem tvrdiť, že tieto správy z raného helenistického obdobia, aj keď sú prevzaté zo starších egyptských textov, sú historickým dôkazom Exodu. Skôr mi ide o to, že v Egypte existovala historická spomienka na Exodus a táto spomienka bola úplne nezávislá od židovských textov alebo tradícií.
Dovoľte mi preto navrhnúť úplne iný prístup k váženiu historických a archeologických dôkazov. Úlohou historikov je na základe všetkých dostupných dôkazov čo najpresnejšie zrekonštruovať, čo sa dialo v staroveku. Archeológovia, ktorí sa len na základe svojich údajov snažia dospieť k záveru, že žiaden Exodus nebol a žiadne dobývanie sa nekonalo, sa dostali do tej istej pasce ako ich predchodcovia: do pasce dokazovania alebo vyvracania Biblie.
Našou úlohou je skôr vziať archeologické dôkazy a textové dôkazy zo židovských a nežidovských zdrojov a ako historici predložiť to, čo si myslíme, že sa s najväčšou pravdepodobnosťou stalo. Takýto prístup prináša veľmi odlišný obraz. Ak pripustíme, že skutočne môžu existovať egyptské tradície o Exode, ktoré sú nezávislé od tých, ktoré sa odovzdávajú v Biblii a ak si uvedomíme, že archeologické dôkazy uprednostňujú obraz dobytia uvedený v Knihe Sudcov, najpravdepodobnejší (ale nie dokázaný) záver je, že skutočne existoval Exodus, po ktorom nasledovalo postupné dobytie.
Lawrence H. Schiffman je profesorom hebrejčiny a judaistiky a riaditeľ Globálneho centra pre špecializovaný výskum v oblasti židovských štúdií na Newyorskej univerzite.