Fejeton_KNIHA MIEN_autor: Andrea Švecová
Kniha mien
Sedíme za stolom.
1942 -1873 = 69
1942 -1939 = 3
Počítame jeden údaj za druhým.
Rok odvlečenia mínus rok narodenia…
Obchodník.
Domáca pani.
Dieťa.
Žiak.
Lekár.
To sú slová z vedľajšieho stĺpca.
A vľavo sú zas krstné mená a priezviská.
Niektoré sú zle čitateľné. Páska na písacom stroji bola opotrebovaná.
A pri niektorých menách stojí rukou poznačené: auto. Auto sa zhabalo a človek ostal nielen bez auta, ale aj bez nároku naň. Všeličo sa zhabalo. Nehanebne ukradlo. Odcudzilo.
Srdce sa však odcudzilo najprv.
Odcudzilo
a
odsúdilo.
Blížneho.
Svojho blížneho.
Nebol ďaleký ten blížny. Vídavalo ho to tvrdé srdce často.
Potom pristavili vlak. Taký pre dobytok. A blížny zmizol v jeho pažeráku a bol zrazu ďaleko.
Ďalekým sa naraz stal ten blížny.
Včera sa s ním to chladné srdce ešte kamarátilo a dnes mu ukradlo auto a jazdí na jeho aute ako na svojom.
Ukradlo mu to odcudzené studené srdce nielen auto, ale aj dom či byt, firmičku, kabát, rádio. Malému milému usmievavému bábätku stiahlo z telíčka fusak – vraj nesmie vlastniť kožušinu…
Potom pristavili vlak.
Odvliekli blížneho.
Aj vlasy mu vzalo to srdce kamenné.
Tak, že keď si sa prizrel bezvlasému blížnemu, zrazu si nevedel,
či je to muž a či žena,
tá bytosť odvlasená,
celkom ponížená a zhanobená,
a žena načisto odženštená…
A keď už blížny nemal vlasy,
to srdce oklamané a stvrdnuté…
…aj meno mu vzalo…
…ostalo číslo…
aby bol lepší prehľad, aby sa dalo lepšie počítať.
Aby sa hneď vedelo, kto v rade chýba, keď sa skĺzol, že nevládal už na nohách stáť od slabosti a hladu a smädu.
Ten kedysi blížny.
Teraz je ďaleký.
Teraz je z neho číslo.
Číslo na čoraz kostnatejšej ruke.
Číslo, po ktorom lezú vši a roznášajú škvrnitý týfus.
Jozef Steiner, 56 ročný, …
Margita Steinerová, rodená Abrahámová, 35 ročná, …
Spolumajiteľ výnimočného Antikvariátu Steiner a jeho manželka. Už nebudú viac spolu na dvore za slnečných dní právať prádlo na rumpe.
Odvliekli ich.
Jozefa Steinera zniesli zo sveta v Auschwitzi v plynovej komore.
Kedysi s láskou zarovnával v regáloch svoje knihy…
Jeho krásnu manželku Margitu, kedysi sedávajúci v jemnom saténovom plášti s bielym golierikom v pokladni antikvariátu, schmatol v lágri jeden esesák za vlasy a hodil na apelplatzi pred psov. Roztrhali ju zaživa.
Slová padajú k zemi ako ťažké kamene.
Bol to transport číslo 52.
Prepisujeme mená z deportačných zoznamov.
Je bolestivé písať poradové čísla pred mená.
Počítame tak nechtiac obete.
S každým riadkom je číslo o jedno vyššie.
Nechceme tieto detičky, ženy, mužov, starenky a starcov číslovať. Už nikdy viac.
Chceme im vrátiť mená.
Spomenúť si.
Predstaviť si. Tváre, úsmevy, vrkoče, čokoľvek…
To, čo sa dialo, si nevieme predstaviť.
Je to nepredstaviteľné.
Nepochopiteľné.
Vymyká sa to medziam zdravého úsudku.
A predsa sa to stalo, a predsa sa to dialo…
Človeku to začína trošička dochádzať hádam až keď stojí tam, medzi tými barakmi… trošička…
Nezabudnime…