„Nech idú do svojej krajiny a do Jeruzalema, nech postavia chrám, obnovia kňazstvo, kniežatstvo a Mojžiša s jeho zákonom, aby sa znova stali Židmi a obsadili svoju krajinu. Keď sa to stane, mali by sme ich čoskoro nasledovať a tiež sa stať Židmi.“ – Martin Luther (z knihy Heiko Obermana Wurzeln des Antisemitismus. Christenangst und Judenplage im Zeitalter von Humanismus und Reformation)
Odhliadnuc od sarkastického charakteru tohto Lutherovho citátu vyvstáva otázka, ktorá je pre komplikované úsilie známe ako židovsko-kresťanské vzťahy čoraz dôležitejšia. Konkrétne, aká by bola Lutherova teológia Židov, keby v jeho dobe existoval súčasný Izraelský štát, prosperujúci a obývaný miliónmi Židov zhromaždenými zo štyroch kútov zeme? Netvrdím, že by Luther dodržal svoj sľub a konvertoval na judaizmus. Ale urobil by toto vyhlásenie takto? Určite nie.
Luther – a pred ním Augustín – sa pozreli na stav židovského národa – rozptýleného, bezmocného a zdanlivo sa nachádzajúceho vo večnom vyhnanstve – a vyvodili svoje teologické závery na základe toho, čo videli a chápali z Biblie. Oni a mnohí ďalší kresťanskí teológovia pred nimi a po nich učili, že cirkev nahradila Izrael ako budúceho prijímateľa biblických zmluvných prisľúbení.
Pred niekoľkými mesiacmi ma jedna presbyteriánska farárka z USA po jej stretnutí so mnou pri jej návšteve Izraela pozvala, aby som sa prihovoril jej cirkevnému zboru. Ako členka, ktorá má v Presbyteriánskej cirkvi Spojených štátov amerických (PCUSA) dobrú povesť, požiadala generálneho presbytera svojho štátu o povolenie túto akciu zorganizovať. Reakcia generálneho presbytera bola vlažná. Nebolo prekvapením, že ho jej žiadosť nenadchla.
PCUSA trpí už niekoľko desaťročí obsedantným antagonizmom voči Izraelu. Napríklad na svojom valnom zhromaždení v roku 2018 prijali rezolúcie, ktoré Izrael označujú ako „koloniálny projekt“ a „apartheidný štát“. Len keď si dáte do Googla „PCUSA a Izrael“ (v angl.), poľahky získate prístup k takýmto a iným podobným stanoviskám.
Čo ma zarazilo, bolo jedno konkrétne vyhlásenie v e-maile generálneho presbytera farárke:„Nemyslím si, že starozmluvný izraelský národ a súčasný Izrael sú totožné. Podľa môjho názoru by ani nemali byť.“
Aký malo toto tvrdenie zámer? Bolo myslené ako historický výrok alebo ako teologický výrok? Chcel tým jeho autor tvrdiť, že príslušníci dnešného židovského národa nie sú potomkami biblického ľudu Izraela? Aj keď to môže znieť pravdivo pre väčšinu moderných ľudí, ktorí sami seba nepovažujú za geneticky pochádzajúcich zo žiadneho konkrétneho národa spred 3000 rokov, je to tvrdenie, ktoré predstavuje historický problém, o ktorom nie som presvedčený, že sa nad ním generálny presbyter zamyslel.
Dejiny židovskej kontinuity sú vecou robenia záznamov. Napriek niekoľkým relatívne krátkym medzerám v písomných záznamoch existujú nepretržité záznamy o spoločenskom živote z každého storočia a takmer každej generácie Židov, ktoré siahajú najmenej 1 500 rokov dozadu.
Povedzme to takto. Pochybujem, že tvrdil, že dnešní Židia nie sú potomkami Židov povedzme 16. alebo 12. storočia. Toto tvrdenie nemá žiadny zmysel. Genealogický záznam je dobre známy. Chcel povedať, že Židia z 10. storočia nemali žiadne spojenie so Židmi z 5. storočia na konci talmudskej éry? To je prinajmenšom nepravdepodobné. A Židia z obdobia druhého chrámu sa dajú ľahko prepojiť s tými, ktorí žili počas babylonského vyhnanstva v období Ezdráša a Zachariáša tesne predtým.
Je jeho tvrdenie skôr teologické než historické? Ak áno, natíska sa ešte viac otázok. Možno s príchodom kresťanstva sa stal judaizmus teraz irelevantný, a preto žiadni Židia neexistujú. Ak to je tak, prečo toto netvrdili ani Luther v 16. storočí, ani Augustín v 5. storočí? Oni a iní kresťanskí teológovia sa cítili vo svojej antipatii voči židovskému národu neohrození. Prečo ale podobné tvrdenie nevyriekli?
Myslím si, že odpoveď spočíva v tvrdení, ktorým som začal. Úloha teológie si vyžaduje hodnotenie nielen Biblie, ale aj reality okolo nás. Luther nemal dôvod popierať židovskú líniu Židov okolo seba. Pre Luthera bola predstava, že sa fyzickí potomkovia izraelského národa jedného dňa vrátia do izraelskej krajiny a obsadia ju, taká nereálna, že mohol – ak by sa to niekedy stalo – sarkasticky sľúbiť konvertovať na judaizmus. Bolo ľahké povedať, že Židia už nemajú žiadny zvláštny zmluvný vzťah k biblickému Bohu. Realita zložitej situácie, v ktorej sa Židia v jeho dobe nachádzali, na podporu jeho teológie stačila.
Náš priateľ, generálny presbyter, však takýto luxus nemá. Ak uzná historický fakt, že príslušníci dnešného židovského národa sú potomkami starovekého Izraela, kocky teologického domina sa začnú rúcať. Ak sú Židia biblickým Izraelom, tak izraelský národ sa v skutočnosti vrátil do izraelskej krajiny. Ak sa vrátili do krajiny po tom, ako boli „zahnaní až na kraj nebies“ (Deuteronómium 30:4), „obsadili ju“ a stali sa „početnejšími a prosperujúcejšími ako ich otcovia“ (Deuteronómium 30:5), aký to má význam pre moderný štát Izrael? A aký to má dôsledok pre stáročnú kresťanskú teológiu náhrady tvrdiacu, že Židia už nemajú žiadny zmluvný vzťah s Bohom?
Namiesto toho, aby sa pokorne vysporiadal s dôsledkami týchto dramatických teologických zmien, ako to urobili mnohí ďalší kresťania vrátane katolíckej cirkvi, sa tento generálny presbyter rozhodol vymyslieť nové riešenie pre svoj rébus.
Podľa kresťanskej akademičky Dr. Tricie Millerovej, ktorá monitoruje kresťanské postoje k Izraelu, toto nové tvrdenie, že dnešní Židia nie sú v skutočnosti Židmi, koluje v hlavných protestantských kruhoch iba posledných dvadsať rokov. Nie je ťažké identifikovať zjavne politické motívy pre tento nový koncept.
Teológia náhrady bola v minulosti podporovaná realitou ťažkej židovskej situácie v zdanlivo nekonečnom exile. Akokoľvek bol tento výklad protižidovský, bola to zdôvodniteľná interpretácia reality dejín, akou sa zdala v tom čase.
Teraz, keď sa táto teológia vo svetle súčasných udalostí stala neudržateľnou, zaujali antisemitickí teológovia PCUSA a im podobní nový prístup. Namiesto toho, aby prispôsobili svoju teológiu na základe nových skutočností, ktoré Boh uviedol na scénu sveta v našej dobe, rozhodujú sa opačne. Rozhodli sa reinterpretovať realitu tak, aby vyhovovala ich protižidovskému teologickému postoju. Namiesto tvrdenia, že cirkev nahradila Izrael, tvrdia, že Izrael neexistuje vôbec.
Je čas nazvať tento nový prístup ľudí, ktorí Izrael nenávidia, tým, čím je: popieranie židovskej identity a židovských dejín je nový teologický antisemitizmus.
Rabín Pesach Wolicki žije v izraelskom Bet Šemeši, píše a prednáša v oblasti židovsko-kresťanských vzťahov.
Zdroj: https://www.jpost.com/Opinion/A-new-Christian-antisemitism-609334
preložil: Vlastimil Jurkuliak