Napísal: David R. Parsons, viceprezident a hlavný hovorca ICEJ
Izraelskí predstavitelia sa v posledných rokoch zúčastnili niekoľkých pozoruhodných stretnutí s regionálnymi arabskými lídrami a to z dôvodu diplomatického prielomu Abrahámovských dohôd. Ale ‘Negevský samit’ na začiatku tohto týždňa bol historicky jedinečný a významný z niekoľkých dôvodov.
Miesto
Na úvod, miesto zhromaždenia v Sde Boker bolo nabité symbolikou. Je to malý izolovaný kibuc v južnej Negevskej púšti, kam sa David Ben-Gurion – legendárna postava sionizmu – v neskoršom období života presťahoval, čím osobne prehlásil svoju víziu, že rozvoj Negevu bol budúcnosťou Izraela. Prvý premiér Izraela si uvedomoval, že nepriateľstvo Arabov k novému židovskému štátu bolo v tom čase príliš silné, preto pretláčal stratégiu premyslených aliancií s ‘periférnymi’ národmi ako Turecko a Irán. Na druhej strane tiež dúfal, že izraelské inovácie by mohli zavlažiť púštne regióny Negevu, čo by mohlo prípadne získať arabské národy a ľudí na ich stranu. Negevský samit bol realizáciou a dokonca obhajobou tejto vízie, ktorá bola inšpirovaná biblickým zasľúbením, že púšť bude jedného dňa “kvitnúť ako ruža.” (Izaiáš 35:1)
Miesto samitu bolo významné aj v tom, že Negev je ešte aj dnes pohraničnou oblasťou, kde miestne beduínske kmene vzdorujú izraelským úradom v otázke kontroly v regióne. V posledných rokoch tam dochádzalo k napätiu a stretom s políciou, lebo mnohé beduínske gangy sú zapojené v drogovom obchode, krádežiach dobytka Židom a iných kriminálnych aktivitách. Takže účasť arabských lídrov na takomto dôležitom samite v Negeve bola dôležitým signálom pre tých, ktorí skúšajú podkopať autoritu Izraela na tomto území.
Účastníci
Negevský samit bol významný aj pre tých, ktorí sa ho zúčastnili. Boli to ministri zahraničných vecí Bahrajnu, Egypta, Maroka a Spojených arabských emirátov. Bahrain a SAE sú bohaté arabské ropné štáty, ktoré patria medzi signatárov abrahámovských dohôd s Izraelom. Hľadia do budúcnosti a ašpirujú sa stať centrom rozvíjajúcej sa globálnej ekonomiky.
Na druhej strane Maroko je viac tradicionalistické, ale vidí veľké výhody v rozširovaní svojich vzťahov s Izraelom. Okrem toho je Maroko aj ochrancom Jeruzalemského portfólia v Organizácii islamskej spolupráce, a tak jeho účasť prináša pridanú váhu pre Izrael v jeho dlhodobom zápase o sväté miesta v Jeruzaleme.
K tomu všetkému bola aj účasť Egypta ďalším kľúčovým krokom v prijatí abrahámovských dohôd. Pravdaže, Egypt mal mierovú zmluvu s Izraelom už od roku 1979, ale bola vždy považovaná za studený mier s minimom skutočného prijatia a kontaktov ľudí. Ale to sa teraz začalo meniť pod vedením prezidentom Abdel-Fattah al-Sisi, ktorý predtým usmernil vývoj abrahámovských dohôd, keď láskavo privítal izraelskú ministerku pre energiu Karine Elharrar v jej invalidnom vozíku počas hosťovania nedávnej regionálnej energetickej konferencie. Egyptské zlepšenie vzťahov voči Izraelu bolo poháňané aj tesnou spoluprácou Izraelských obranných síl a vojenského spravodajstva v dlhodobom boji Káhiry s islamskými milíciami operujúcimi na Sinaji.
Všetky tieto sunitské arabské štáty si tiež uvedomujú realitu toho, že Izrael má špeciálny vzťah s Amerikou a unikátny vplyv vo Washingtone, ktorý by chceli využiť pre svoje dobro.
Nakoniec, prítomnosť ministra zahraničia USA Antony Blinkena ukázala, že Bidenova administratíva si jasne uvedomuje pozitívne regionálne zmeny prinesené abrahámovskými dohodami. Doteraz prejavovala nevôľu predchádzajúcej Trumpovej administratíve za zrod dohôd, ale toto signalizuje, že Bidenov tím je konečne pripravený stavať na impulze, ktorý Trump vytvoril.
Je ale tiež dôležité všimnúť si, kto tam prítomný nebol – Jordánsko a Palestínčania. Ako minister Blinken neustále stranám pripomínal, Abrahámske dohody nemôžu „nahradiť“ priame jednanie medzi Izraelom a Palestínčanmi. Ale vodca palestínskej samosprávy Mahmúd Abbas zostal v Ramalláhu, a stále sa hnevá nad tým, ako títo kolegovia arabskí vodcovia „zradili“ Palestínu tým, že pokračovali v normalizácii vzťahov s Izraelom.
Jordánska neprítomnosť bola tiež široko zaznamenaná, pretože kráľ Abdullah sa naďalej vyhýba abrahámovským dohodám, s cieľom sebazáchovy kvôli palestínskej väčšine žijúcej v jeho kráľovstve. Namiesto toho v pondelok navštívil Abbása v Ramalláhu. Napriek tomu vo vláde Bennetta-Lapida existuje stály prúd vysokých predstaviteľov, ktorí sa v posledných mesiacoch stretli s Abdullahom v snahe zachovať jedinečný vzťah Izraela s Ammánom.
Napokon, Saudská Arábia tiež nebola prítomná v Sde Boker. Bezprostredne po samite v Negeve však minister Blinken hovoril so svojím saudským náprotivkom, aby ho informoval o vývoji. Rijád nie je celkom pripravený otvorene normalizovať vzťahy s Izraelom, ale náznaky tichej spolupráce existujú. To zahŕňa izraelské komerčné lety nad saudským územím, ako aj tajné stretnutie bývalého premiéra Benjamina Netanjahua v roku 2020 so saudským korunným princom Mohammedom bin Salmánom, ktorý nedávno označil Izrael za „potenciálneho spojenca“.
Cieľ
Negevský samit bol významný aj pre samotný obsah toho, o čom sa tam diskutovalo. Po prvé, pre izraelských a arabských vodcov je stále zriedkavé, len tak si sadnúť a slobodne sa porozprávať o budúcnosti regiónu. Nebolo to len o bezpečnosti a obchode, diskutovalo sa o mnohých iných témach.
Najdôležitejšie však je, Blinken čelil jednotnému frontu proti oživeniu iránskej jadrovej dohody. Izrael aj sunnitské arabské štáty sa cítili trochu opustení Obamovou a teraz Bidenovou administratívou, pokiaľ ide o rastúcu iránsku hrozbu v regióne. Iróniou je, že vždy, keď sa Washington zapojí do appeasementu s Iránom, tieto arabské národy to len viac a viac vháňa do náručia Izraela.
Vládcovia sunnitských arabských krajín videli, ako izraelský premiér vzdoruje úradujúcemu prezidentovi USA tým, že sa v Kongrese vyjadril o nebezpečenstvách jadrového Iránu. Títo arabskí vodcovia boli tiež ohromení tým, ako Izrael tvrdo vracia úder Iránu a jeho regionálnym zástupným milíciám, zatiaľ čo USA sa proti iránskym útokom mstia iba vtedy, ak spôsobia straty na životoch. Zaznamenali tiež mnohé úspechy Izraela v jeho „tieňovej vojne“ proti iránskym dodávkam zbraní do Hizballáhu cez Sýriu, zameriavaní sa na iránske bezpilotné lietadlá, kybernetických útokoch proti Teheránu a jeho tajných operáciách v Iráne s cieľom odhaliť, spomaliť a dokonca ochromiť jeho jadrový program.
Tieto arabské štáty nemusia nevyhnutne chcieť byť priamo zapojené do jadrovej konfrontácie Izraela s Teheránom. Ale niektoré však už boli zasiahnuté bezpilotnými a raketovými útokmi hútskych milícií v Jemene spojenými s Iránom a zdá sa, že Izrael je oveľa ochotnejší a schopnejší pomôcť zastaviť tieto útoky ako Washington, ktorý dáva väčšiu prioritu arabským štátom, ktoré preukazujú rešpekt k ľudským právam. Jedným z konkrétnejších výsledkov samitu v Negeve je teda podľa izraelských zdrojov, že strany teraz pracujú na regionálnom pakte protivzdušnej obrany, aby lepšie zvládli raketové a bezpilotné hrozby zo strany Iránu a jeho zástupných milícií.
Následky
Ďalším náznakom významu Negevského samitu je súčasná vlna teroristických útokov osamelých vlkov v Izraeli, ktoré sa zdajú byť väčšinou inšpirované radikálnymi sunnitskými milíciami, ako je ISIS. Séria troch veľkých útokov v Beersheba, Hadera a Bnei Brak si len v priebehu jedného týždňa vyžiadala 11 obetí. Mnohí spájajú tieto útoky s nástupom ramadánu, no zdá sa, že ide skôr o hnev, že sunnitskí arabskí lídri normalizujú vzťahy s Izraelom.
Hrozivé vyhliadky
Samit v Negeve sa konal aj v tieni vojny na Ukrajine a strany mali na zreteli do očí bijúce ponaučenie z tohto konfliktu pre tento región. Sledovanie, ako sa USA a NATO rozhodujú zostať mimo priamej vojny s Ruskom, pripomenulo dlhoročným spojencom Ameriky na Blízkom východe, že musia byť pripravení brániť sa čo najlepšie sami.
Arabské štáty Perzského zálivu sa doteraz zaujímali o iránsku hrozbu balistických rakiet a bezpilotných lietadiel, no – na rozdiel od Izraela – nemuseli nutne vnímať rastúcu iránsku jadrovú hrozbu ako priamo namierenú proti nim. Teraz sme však boli svedkami krviprelievania a chaosu, ktorý môže spôsobiť šialený režim, keď pôsobí pod záštitou dôveryhodnej jadrovej hrozby. Holá zmienka Vladimíra Putina o jadrovej možnosti udržala americké jednotky a jednotky NATO na uzde a poskytla ruským silám oveľa väčší priestor na zrovnanie ukrajinských miest so zemou. Takže, o koľko viac škôd a skazy by mohol Irán narobiť svojimi raketami a bezpilotnými lietadlami, keby sa len mohol oháňať jadrovým arzenálom!
David Parsons je autor, advokát, žurnalista a ordinovaný duchovný, ktorý slúži ako viceprezident a hlavný hovorca pre Medzinárodné kresťanské veľvyslanectvo Jeruzalem; www.icej.org/