Od: Laurina Driesse
Slnko svietilo o niečo jasnejšie pre Ukrajincov a ďalších židovských imigrantov v deň po Sviatku stánkov v polovici októbra, aj keď mnohí z nich boli premožení emóciami a snahou ukryť slzy, zatiaľ čo im úplne cudzí ľudia preukazovali lásku a podporu.
Riaditelia ICEJ-Holandsko Jacob and Hennie Keegstra sprevádzali Nicole Yoder, viceprezidentku pre pomoc a aliju, a jej asistentku, Jannie Tolhoek, do izraelského mesta Yokneam, nachádzajúceho sa južne od Haify. Ich autá boli naložené balíkmi pomoci a darčekovými poukazmi, s láskou pripravenými pre 40 nových prisťahovaleckých rodín.
Jacob and Hennie tiež odovzdali špeciálne pohľadnice, ktoré obsahovali požehnania napísané holandskými kresťanmi. Tento veľmi osobný prvok pomoci skutočne viacerým vohnal slzy do očí.
Zástupca primátora mesta Yokneam, Roman Peres, ICEJ tím srdečne privítal a priblížil, ako jeho mesto prijalo 250 nových imigrantských rodín od začiatku vojny na Ukrajine vo februári. Mesto vždy akceptovalo nových imigrantov, tentokrát je to však aj pre nich niečo nové, nakoľko sa jedná o utečencov, ktorí museli opustiť svoje domovy bez akejkoľvek prípravy a všetko nechali za sebou. Starí i mladí prišli s matkami, ktoré boli nútené opustiť manželov a ďalších milovaných.
Zástupca primátora Peres si spomína, ako v prvých dňoch vojny začali do jeho kancelárie prichádzať žiadosti o pomoc pre utečencov na ich ceste do Izraela. Prvou žiadosťou bola žiadosť pre slobodnú mamičku s dieťaťom, ktorá utiekla len s dvomi taškami do Budapešti. Kúpila si letenku, bola však zadržaná kvôli obmedzeniam, ktoré súviseli s PCR testom, ktorý si nestihla včas vykonať. Peresovi sa podarilo hovoriť s príslušnými orgánmi a do pár minút sedela v lietadle. Potom volala ďalšia pani s plačom, keďže mala problémy dostať sa do lietadla aj so svojou mačkou, pre ktorú nezohnala potrebné doklady od veterinára. V tých prvých zmätočných a bláznivých dňoch bolo potrebné zdolať množstvo prekážok na to, aby utečenci mohli prísť s tým málom, čo mali, bez problémov a čo najrýchlejšie.
Výzvam čelia aj dnes, ale v iných formách. Je potrebné zamestnanie a primerané bývanie, spolu so základnými potrebami pre vytvorenie nového domova. Je tiež nutné čeliť prekonanej traume. Mnohé rodiny vyžadujú psychologickú pomoc, predovšetkým deti a ľudia so špeciálnymi potrebami. Niektoré z detí sa hneď po pristátí v Izraeli dozvedeli správy o tom, že ich školy boli zničené a priatelia zahynuli.
Keď do Izraela prichádzajú noví imigranti, zo začiatku sú mnohí ubytovaní v hoteloch. Mesto Yokneam vytvorilo tím, ktorý chodí do hotelov a pozýva utečencov do ich mesta. Následne tvrdo pracujú na tom, aby sa noví prisťahovalci cítili prijatí a pomáhajú im usadiť sa.
Keď začal tím ICEJ rozdeľovať balíky pomoci, s pohnutím zistili, že medzi staršími sa nachádzalo niekoľko preživších holokaustu, ktorí utiekli z Ukrajiny aj počas 2. svetovej vojny.
Georgi, 89-ročný, je preživší holokaustu, ktorý sa narodil na Ukrajine. Keď prišli nacisti, utiekol s matkou a bratom na východ, zanechajúc za sebou otca, ktorý bojoval v armáde. Ich rodné mesto bolo vo vojne zničené. Po vojne sa vrátili do svojho mesta, znovuvybudovali svoje životy a Georgi si za 40 rokov vybudoval kariéru ako významný lekár a učiteľ.
Žiaľ, história sa pre Georgiho v jeho starobe zopakovala, keďže bol nútený utekať znova – najprv do Kyjeva, a následne do Izraela. Tentokrát utekal sám, jeho manželka už nežije.
Zástupca primátora Peres Georgiho prvýkrát stretol v hoteli v Tel Avive, a opísal ho ako muža v obleku, s jednou malou taškou a výrazom nevýslovného smútku na tvári. Mesto Yokneam zabezpečilo Georgimu bývanie a ponúklo mu pomoc s usadením sa, kým si nedokončí potrebnú dokumentáciu pre uznanie izraelského občianstva.
Georgi vyjadril hlbokú vďaku za podporu všetkých z Holandska a zo sveta. Bol taký vďačný za balík pomoci, že Nicole Yoder niekoľkokrát objal, keďže slová tu na prejavenie vďačnosti nepostačovali.
Olga je izraelská občianka, ktorá tentoraz do Izraela a do bezpečia priviedla aj rodičov, preživších holokaust. Jej otec, ktorý má 90 rokov, a mama, ktorá má 86 rokov, majú podobný príbeh ako Georgi. “Izrael tam bol s pomocou od začiatku. Tiež na hraniciach, s tímami zdravotníkov. Veľmi nám pomohli. Je dobre byť tu.”, zdieľa sa Olga.
Anna bola tiež ochotná podeliť sa s nami o svoj príbeh. Je mladou mamou dvoch detí a vysvetľuje, ako bola v ôsmom mesiaci tehotenstva, keď sa začala vojna. Rodina sa hneď rozhodla utiecť, smerom cez Poľsko.
Do Izraela pricestovala v marci sama, bez manžela. Prvou prekážkou, ktorú musela prekonať, bolo čo najskôr získať izraelské občianstvo, aby tak mohla nadobudnúť povinné zdravotné poistenie a porodiť v izraelskej nemocnici. Anna zdieľa prekvapenie nad tým, ako rýchlo získala doklady napriek tomu, že v tom čase bolo takýchto žiadostí veľa. Ľudia v Izraeli pochopili jej ťažkosti a urobili všetko, čo sa dalo, aby už rodila ako izraelská občianka. Jej krásny chlapček sa narodil v apríli. Dnes má jej syn šesť mesiacov a jej 6-ročná dcéra je spokojná v škôlke. Miluje svoju učiteľku!
Annina mama je už v Izraeli a jej manželovi sa podarilo pricestovať pred mesiacom. Jej otec je stále v armáde, na fronte na Ukrajine. Ich srdcia sú stále s ním, vo viere a v nádeji, že príde deň, keď opäť budú všetci spolu.
Meira, ktorá prišla z Ukrajiny iba pred 20 dňami, prerozprávala svoju traumatickú skúsenosť a príbeh úteku, kým slzy neustále stekali po jej lícach. Zostala najprv v Charkove, ale ako boli útoky a explózie bližšie, a ona iba s jedným stolom, pod ktorým sa mohla ukryť, pochopila, že musí utiecť do iného mesta. Cesta, ktorá zvyčajne trvá 6 hodín, trvala tri dni. Aj keď bola prijatá s láskou, vedela, že jej konečnou destináciou bude Izrael.
“V jeden deň som pochopila, že Izrael na mňa čaká”, spomína Meira. “Cítila som, že mám krídla a že musím byť v Izraeli. Obrátila som sa na Židovskú agentúru a dostala sa do Poľska, kde som konečne nastúpila na lietadlo do Izraela. Chcem tu zostať do konca mojich dní.”
Kým Nicole rozprávala o kresťanoch z celého sveta, ktorí milujú Izrael a chcú prejaviť svoju pomoc a podporu židovskému národu aj praktickým spôsobom, Meira začala plakať a posielala Nicole symboly srdca cez celú miestnosť.
“Zdieľala som s ľuďmi, kto sme, prečo sme prišli, a ako veľmi je nám ľúto všetkého, čo si vytrpeli za posledné mesiace”, vysvetlila Nicole neskôr. “Okrem našej podpory letov, evakuácie a hotelov po ich príchode do Izraela, tiež chceme, aby vedeli, že na nich myslíme a radi by sme im uľahčili ich usadenie sa v tejto krajine týmto darom. Privítali sme ich a žehnali sme im, aby tu našli dobrý život.”
“Väčšina ľudí, s ktorými sme hovorili, nám potvrdili, že neplánovali vykonať aliju”, dodala Nicole. “Snívali o tom, keď boli mladší, prípadne vtedy zvažovali svoje možnosti, ale nerozmýšľali o tom vážne, až kým nedošlo k náhlemu zvratu posledných udalostí.”
“Dary boli prijaté s vrúcnosťou, ale snáď ešte viac chceli zdieľať svoje príbehy. Bolo to pre nich veľmi emotívne. Mnohokrát sme počuli “spasiba” (‘ďakujem’ v ruštine). Boli vďační a cítili sa videní. To, že sme mali ručne písané pohľadnice z Holandska, a pohľadnice maľované deťmi, dávalo udalosti nový rozmer,” dodala Hennie.
“Jedného dňa sa zobudíš do vojny a geopolitickej situácie, ktorú si neočakával a tu sme – medzinárodná dedina. Naraz sa priority zmenia. Všetko sa zmení zo dňa na deň.”, poznamenal zástupca primátora Peres. “Bez našich partnerov by sme to nezvládli. Ďakujeme ICEJ, že je jedným z našich partnerov.”
Podporte, prosím, aj naďalej projekty ICEJ pre aliju a integráciu, ktoré ovplyvňujú životy mnohých nových židovských prisťahovalcov v Izraeli.