Príslušníci sionizmu sa bezdôvodne cítia špinaví, chybní a kontroverzní. Teraz viac ako kedykoľvek predtým musíme tento pojem a – čo je dôležitejšie – jeho význam, hodnotu a cieľ znovu obhájiť.
Joshua Hoffman, podnikateľ a autor troch kníh, jedna je o Izraeli a dve o židovskom svete. Posledná sa volá „Journeys of the Jewish Spirit“ a je dostupná na Amazone.
Minulý víkend som bol v jednom losangeleskom bare, keď sa ma niekto (nie Žid) spýtal, keď sme sa rozprávali o Izraeli: „Si sionista?“
Čo ma zvlášť znepokojilo, bol jeho tón, ktorý naznačoval, že pojem „sionizmus“ sa zdá byť špinavý, chybný a kontroverzný.
Vzhľadom na všetok „propalestínsky“ (tzn. protižidovský) obsah, ktorý astronomicky prevyšuje „proizraelský“ obsah na sociálnych sieťach a vo väčšine hlavných správ, som chápal, že tento človek nemal zlé úmysly. Len mu (nevedomky) vymyli mozog, aby si myslel, že byť „sionistom“ je niečo skazené.
Samozrejme, že nie je.
Sionizmus je, zjednodušene povedané, viera v židovské sebaurčenie po doslova tisícročiach jednoznačných dôkazov, ktoré sa tiahnu mnohými krajinami, že Židia sú ohrození, keď žijú v nežidovských spoločnostiach. To je celá definícia sionizmu. Každý, kto vám tvrdí niečo iné, je nevzdelaný, nevedomý, naivný alebo vedome klame, aby presadil svoju vlastnú zvrátenú agendu.
Všimnite si, že v tejto definícii sa nespomínajú Palestínčania, Arabi ani moslimovia. Je to preto, lebo nikdy neexistoval hlavný sionistický plán na vyhladenie Palestínčanov, Arabov alebo moslimov z Palestíny z čias Veľkej Británie, ktorá predchádzala založeniu štátu Izrael v roku 1948. Židia skutočne v mieri emigrovali z Európy, iných častí Blízkeho východu, Severnej a Južnej Ameriky, a dokonca aj z miest ako India a Afrika, aby sa zúčastnili na sionistickom sne: Židia sa rozhodli pre sebaurčenie v našej historicky presnej pôvodnej vlasti.
Inými slovami, sionizmus v každom zmysle slova je liberálna koncepcia založená predovšetkým na dekolonizácii alebo zrušení kolonializmu, čo je proces, v ktorom imperiálne národy zakladajú a ovládajú cudzie územia, často zámorské.
Preto sa pred založením štátu Izrael v roku 1948 táto oblasť nazývala „Britská Palestína“ (známa aj ako „Britský mandát Palestína“). Od roku 1918 spravovali toto územie Briti. Predtým ho spravovali Osmani. Nanešťastie pre všetkých „propalestíncov“ a ich revizionistickú históriu, Palestínčania sami o sebe nikdy nevládli „Palestíne“ – z veľkej časti preto, že o to nikdy nestáli.
Napríklad pred rokom 1948 mnohí Palestínčania chceli byť súčasťou „Veľkej Sýrie“. A názov „Palestína“ nevytvorili samotní Palestínčania; tento termín sa prvýkrát použil na označenie oficiálnej provincie okolo roku 135 n. l., keď rímske úrady po potlačení židovského povstania proti ich antisemitským praktikám premenovali provinciu Judea na „Syria Palaestina“, aby tak rozhnevali Židov, ktorí tam žili.
V každom prípade, v „Palestíne“ vždy žili ľudia – ale vždy ju ovládali cudzí agenti, ktorí toto územie zväčša považovali za bezvýznamné podľa svojej vlastnej aritmetiky, a preto mu venovali malú pozornosť.
Sionizmus vznikol koncom 19. storočia ako reakcia na stáročia trvajúce prenasledovanie Židov, okrem iného, vrátane ničivých pogromov, druhotriedneho občianstva a nárastu nacionalistických hnutí naprieč Európou, Blízkym východom a Severnou Afrikou.
Tento termín zaviedol Nathan Birnbaum v roku 1890 a neskôr toto hnutie formalizoval Theodor Herzl, ktorý sa často považuje za otca moderného politického sionizmu. Herzlovo zásadné dielo Der Judenstaat („Židovský štát“ po nemecky), vydané v roku 1896, obhajovalo vytvorenie suverénneho židovského štátu ako riešenie nekonečného antisemitizmu, ktorému Židia čelili v nespočetných krajinách počas tisícročí po našom vyhnaní z biblickej krajiny Izrael.
Takto sa začalo zvyšujúce sa prisťahovalectvo Židov do osmanskej Palestíny v 19. storočí a ešte viac po roku 1900, teda dávno pred holokaustom. Rodina môjho izraelského bratranca Ettyho prišla z Nemecka do Tel Avivu začiatkom 30. rokov 20. storočia a stretol som mnoho Izraelčanov, ktorých starí rodičia a prastarí rodičia žili v Izraeli dávno predtým, ako sa v roku 1948 stal Izrael oficiálne štátom.
Mnohí Židia prišli do Izraela v 40. a 50. rokoch 20. storočia a niektorí až v 70. rokoch 20. storočia, napríklad etiópski Židia. Ja som prišiel v roku 2013 na základe izraelského zákona o „práve na návrat“, ktorý bol prijatý v roku 1950 a podľa ktorého majú Židia, ich manželia a manželky, deti a vnuci Židov zákonné právo prisťahovať sa do Izraela a automaticky sa stať jeho občanmi (s výnimkou extrémnych prípadov, ako sú tí, ktorí majú v krajine svojho súčasného pobytu záznam v registri trestov a tí, ktorí predstavujú pre Izrael hrozbu pre verejné zdravie).
V 19. storočí a začiatkom 20. storočia Židia, ktorí prišli do Palestíny v osmanskej a neskôr britskej ére, často „legálne“ kupovali pôdu za hotovosť od arabských a palestínskych vlastníkov. Slovo „legálne“ dávam do úvodzoviek, pretože legálnosť napríklad v Európe nebola rovnaká ako legálnosť na Blízkom východe.
Dovoľte mi, aby som vám to priblížil: Povedzme, že v roku 1898 príde skupina Židov do osmanskej Palestíny s hotovosťou, nájde pozemok, ktorý sa im páči, potom nájdu jeho palestínskeho alebo arabského majiteľa a ponúknu mu, že mu za jeho pozemok zaplatia 100 % v hotovosti vopred. Majiteľ súhlasí, prevezme peniaze a vyhlási predaj za dokončený. Títo Židia sú teraz vlastníkmi tohto pozemku.
Na tejto pôde však žijú miestni (arabskí) roľníci. Možno na nej hospodária a žijú zadarmo, možno sú otrokmi predchádzajúceho vlastníka, alebo možno platia nájomné. Tak či onak, podľa nich je to ich domov, aj keď nie sú „vlastníkmi“ tejto konkrétnej pôdy.
Majiteľ však pozemok predal bez toho, aby sa s nimi poradil. Mohol o predaji informovať roľníkov priamo pred transakciou alebo po nej, alebo mohol povedať židovským kupcom, aby roľníkom povedali, že niekto kúpil pôdu od majiteľa a teraz zrazu musia opustiť svoje domovy.
Toto sa nestalo každému jednému Palestínčanovi žijúcemu v Palestíne v osmanskej a britskej ére v 19. a 20. storočí predtým, ako Židia vyhlásili nezávislosť v roku 1948, ale mohlo sa to stať dosť často na to, aby niektorí Palestínčania začali tvrdiť, že „Židia nám ukradli pôdu“. Židia zároveň tvrdili, že túto pôdu „legálne“ odkúpili (proti čomu by niekto mohol ľahko namietať).
A tu máme základ dvoch diametrálne odlišných naratívov, v ktorých majú obe strany tak trochu pravdu a tak trochu sa mýlia.
Existuje mnoho ďalších príbehov o Palestíne z osmanskej a britskej éry. Napríklad, keď Židia prišli do regiónu v 19. a 20. storočí a nakúpili dostupnú pôdu, zrekultivovali ju na poľnohospodárske účely aj na bývanie, čím priniesli do regiónu oveľa väčšiu sociálno-ekonomickú hodnotu a zvýšili kvalitu života všetkých obyvateľov.
Z nejakého dôvodu niektorí miestni (Židov nenávidiaci) Arabi prepadávali farmy a osady, zavlažovacie kanály a úrodu pravidelne sabotovali, hygienické podmienky boli zlé a rozšírila sa malária, týfus a cholera.
Horlivý sionista Dr. Israel Kligler, mikrobiológ, sa zaslúžil o zničenie malárie v regióne v 20. rokoch 20. storočia, čo paradoxne viedlo k výraznému nárastu arabskej populácie v tomto regióne. Miestni Arabi tvrdili, že sionisti urobili krajinu „obývateľnou“ a až 60 000 Arabov sa následne prisťahovalo do Britskej Palestíny, aby využili nové pracovné príležitosti, ktoré im poskytla rastúca populácia.
Keďže pred vyhlásením nezávislosti Židov v roku 1948 sa do regiónu naďalej prisťahovávalo exponenciálne viac Židov, ktorí utekali z Európy a Blízkeho východu zamoreného antisemitizmom, predstava židovského sebaurčenia sa stávala čoraz viac predvídateľnou. Dominantné myslenie o sionizme by sa dalo popísať tromi spôsobmi, ktoré viedli k založeniu židovského štátu:
- Praktický sionizmus – v prvom rade, z praktického hľadiska je potrebné čo najskôr uskutočniť židovské prisťahovalectvo do biblickej krajiny Izrael a osídliť túto krajinu, aj keď sa nepodarí získať oprávnenie na túto krajinu.
- Pracovný sionizmus – snaha o vytvorenie poľnohospodárskej spoločnosti nie na základe súkromno-buržoáznej spoločnosti, ale skôr na základe morálnej rovnosti.
- Kultúrny sionizmus – naplnenie národného obrodenia židovského národa by sa malo dosiahnuť vytvorením kultúrneho centra v biblickej krajine Izrael a vzdelávacieho centra pre židovskú diaspóru, ktoré budú spoločne ochranným valom proti nebezpečenstvu asimilácie, ktoré ohrozuje existenciu židovského národa.
Opäť, nič z toho, čo sa tu píše o sionizme, nemá nič spoločné s Arabmi, moslimami alebo Palestínčanmi. V skutočnosti boli sionisti ochotní v dobrej viere rokovať a deliť sa o pôdu s miestnymi Arabmi (t. j. Palestínčanmi), dva štáty pre dva národy.
Prvé opakovanie tejto myšlienky prišlo približne v roku 1936 ako súčasť Peelovej komisie. V roku 1947 a neskôr sa Židia pokúšali o mnoho ďalších pokusov. Zakaždým Palestínčania rázne odmietli prijať židovský štát v pôvodnej vlasti Židov a nechceli ani rokovať.
Palestínčania s pomocou podlých regionálnych aktérov sľubovali neúnavný, násilný, genocídny konflikt, kým nedostanú presne to, čo chceli: všetku zem pre seba – už to poznáte: „Od rieky k moru bude Palestína slobodná!“ (From the river to the sea Palestine will be free!) – aj keď Židia oprávnene vlastnili veľkú časť pôdy.
Tieto antisemitské postoje a správanie pretrvávali až do 90. rokov 20. storočia, keď vtedajší palestínsky vodca (a megaterorista) Jásir Arafat neúprimne vstúpil do izraelsko-palestínskeho „mierového“ procesu v rámci dohôd z Osla, ktorý nepriniesol žiadny mier a len podporil ďalšie antisemitské útoky Palestínčanov proti Izraelčanom, ktoré vyvrcholili traumatizujúcou Druhou intifádou (násilným palestínskym povstaním) v rokoch 2000 až 2005, ktorú Arafat hrdo schvaľoval.
Pred Druhou intifádou – počas ktorej Palestínčania bežne páchali ohavný terorizmus na Izraelčanoch, väčšinou občanoch – neexistovali žiadne deliace bariéry medzi Izraelom a Gazou a Izraelom a palestínskym Západným brehom. Palestínčania aj Izraelčania vám povedia, že Palestínčania pravidelne prichádzali do Izraela a Izraelčania do Gazy a na palestínsky Západný breh s relatívnou ľahkosťou.
Ale po tom, čo Palestínčania úmyselne zabíjali izraelské deti, podnikali samovražedné bombové útoky na verejné autobusy v Izraeli a množstvo ďalších ohavných teroristických činov počas Druhej intifády, Izrael vybudoval separačné bariéry, aby zabezpečil bezpečnosť svojich obyvateľov. Dúfam, že vaša krajina by za daných okolností urobila to isté.
Takže, každý, kto tvrdí, že Gaza je „väzením pod holým nebom“ alebo že Palestínčania na Západnom brehu „nemajú slobodu pohybu“ – to všetko môže byť pravda, ale je to zrejmý a výlučný vedľajší produkt desaťročia trvajúcich, nepretržitých antisemitských útokov Palestínčanov proti Izraelu a izraelským civilistom, ale nie preto, že Izrael je štátom „apartheidu“, ktorý vykonáva „etnické čistky“ a „genocídu“, ako chce prekrútený, historicky nepresný palestínsky „naratív“ dosiahnuť, aby ste tomu verili.
Preto je sionizmus, pojem s hlbokými historickými a kultúrnymi koreňmi, v súčasnej komunikácii často nesprávne chápaný a dokonca hanobený. A hlavné dôvody tejto neblahej skutočnosti sú nasledovné: Po prvé, v mainstreamových médiách sa minimálne od 60. rokov minulého storočia (a pravdepodobne aj dávno predtým) objavuje prirodzená protiizraelská (v skutočnosti protižidovská) zaujatosť. Ako radi hovoríme v židovskom svete: „Nie sú Židia, nie sú správy.“
Druhým dôvodom je, že Sovieti začnúc v 60. rokoch – a nedávno Katarčania a Iránci – pomohli Palestínčanom vytvoriť intelektuálne nečestný, historicky nepresný, prekrútený príbeh, podľa ktorého sú Palestínčania anjeli a „sionisti“ diabli.
Predtým, ako Arafat začal v 60. rokoch spolupracovať so Sovietmi, bolo napríklad jeho posolstvo dosť úprimné: „Chceme vyhladiť Židov, ktorí nám ‚ukradli‘ našu zem.“ Sovieti mu však povedali, že tieto slová nepadli na úrodnú pôdu, pretože Západ bol stále zakorenený v tonách viny za to, že sa prizeral holokaustu. Sovieti teda presvedčili Arafata, aby zmenil palestínsky príbeh z vyhladzovania na „oslobodenie“ a „odpor“ proti „kolonizujúcim“ Židom.
Táto neúprimná, nepravdivá zmena posolstva zabrala ako čaro a dnes sa sionizmus považuje za „zlé slovo“ práve z týchto dôvodov.
Napriek tomu mnohí ľudia poukazujú na „násilných osadníkov“ v Izraeli ako na hlavný argument, prečo sa sionizmus stal skazeným. To je však hlúposť. Izraelskí „násilní osadníci“ tvoria menej ako jedno percento celej izraelskej populácie. Niektorí z nich sú zločinci, ktorí porušujú zákony a ako takí musia byť stíhaní, ale ich prílišné zdôrazňovanie alebo maľovanie celého Izraela ich štetcom je veľmi scestné. To je, ako keby som tvrdil, že Američania sú odporní ľudia a Amerika je opovrhnutiahodná krajina, ktorá nemá právo na existenciu kvôli Ku Klux Klanu.
Iní tvrdia, že súčasná „ultrapravicová“ izraelská vláda zneužila sionizmus. Na to hovorím: Ak sa vám demokracia páči len vtedy, keď schvaľujete jej výsledky, potom ste problémom vy, a nie živá izraelská demokracia. Táto „ultrapravicová“ vláda bola demokraticky zvolená (aj keď voľby boli tesné) a tí, ktorí si skutočne vážia demokraciu, chápu, že s jej výsledkami musíme žiť až do ďalších izraelských volieb alebo do rozpadu súčasnej parlamentnej koalície.
Skutočnosť je taká, že sionizmus sa postupom času v určitých kruhoch prekrútil na „zlé slovo“ v dôsledku transformácie, ktorá nie je len sémantickým posunom, ale odrazom širších geopolitických, sociálno-politických a ideologických konfliktov, ktoré nemajú nič spoločné s Izraelom a židovským národom.
Ukážkovým príkladom je jedna epizóda z roku 1975: čoraz antisemitskejšia Organizácia spojených národov (OSN) prijala rezolúciu č. 3379, ktorá sionizmus stotožňuje s rasizmom. Hoci bola táto rezolúcia v 1991 zrušená, falošná myšlienka, že sionizmus je vo svojej podstate rasistický alebo kolonialistický pretrváva.
V súčasnom ponímaní sa „sionizmus“ stal pojmom s negatívnymi konotáciami. Často sa používa pejoratívne a spája sa s imperializmom, apartheidom a útlakom. Táto premena je čiastočne výsledkom úspešných propagandistických kampaní skupín, ktoré sú proti existencii Izraela a čiastočne dôsledkom nedostatočného pochopenia toho, čo sionizmus v skutočnosti zahŕňa.
Kritici sionizmu často spájajú toto hnutie s činmi izraelskej vlády, pričom si neuvedomujú rôznorodosť myšlienok v rámci sionistického hnutia. Tak ako existujú rôzne formy nacionalizmu, existujú aj rôzne formy sionizmu, od náboženských po sekulárne, od expanzionistických po mierovo orientované. V mnohých diskusiách sa však sionizmus redukuje na monolitickú a zlomyseľnú silu, pričom sa ignorujú legitímne snahy o sebaurčenie, ktoré sú základom tohto hnutia.
Jedným z najviac znepokojujúcich aspektov očierňovania sionizmu je dvojitý meter uplatňovaný na židovský nacionalizmus v porovnaní s inými formami nacionalizmu. Zatiaľ čo mnohé nacionalistické hnutia sú oslavované ako prejav sebaurčenia, sionizmus je často vyčleňovaný na kritiku. Tento rozpor je obzvlášť do očí bijúci, keď si uvedomíme históriu židovského utrpenia a legitímne židovské obavy, ktoré podnecujú túžbu po židovskej domovine.
Okrem toho sa pri vyčleňovaní sionizmu na odsúdenie často ignoruje komplexná realita izraelsko-palestínskeho konfliktu. Izrael je často vyobrazený ako jediný agresor, zatiaľ čo činy palestínskych skupín, vrátane teroristických organizácií sú prehliadané alebo ospravedlňované. Táto nerovnováha prispieva k môjmu presvedčeniu a presvedčeniu mnohých ďalších, že takzvaný „antisionizmus“ je v skutočnosti len zásterkou antisemitizmu, najmä ak je sprevádzaný otvorenými aj skrytými výzvami na zničenie židovského štátu.
Očierňovanie sionizmu má hlboký vplyv na židovské komunity na celom svete. Židia, ktorí sa identifikujú ako sionisti, sa často ocitajú v ostrakizácii v „progresívnych“ priestoroch, kde sa sionizmus stotožňuje s rasizmom a útlakom. To viedlo k rastúcemu pocitu odcudzenia medzi Židmi, ktorí majú pocit, že ich identita a historické skúsenosti sú odmietané alebo prekrúcané.
A mnohé hnutia za sociálnu spravodlivosť, ktoré Židia horlivo obhajovali, teraz vylučujú Židov, ktorí sa, podobne ako približne 90 % Židov na celom svete, považujú za „sionistov“ v nejakej forme alebo podobe. Existuje mnoho príkladov tejto skutočnosti, ale najzreteľnejším sa zdá byť takzvané hnutie #MeToo, v ktorom sa zrodilo to nešťastné, ale presné: „Me Too, Unless You’re a Jew“ (Ja tiež, len ak nie si Žid).
V niektorých prípadoch viedla nevraživosť voči sionizmu k fyzickému násiliu voči Židom, ako to vidieť na náraste antisemitských útokov v Európe, Severnej Amerike a inde. Spájanie sionizmu so všetkými Židmi spôsobilo, že židovské komunity sú zraniteľné voči odvetným útokom vždy, keď sa na Blízkom východe rozhorí napätie. To vyvolalo mrazivý efekt, kedy Židia cítia, že sa musia rozhodnúť medzi podporou Izraela a ich miestom v „progresívnych“ a „liberálnych“ hnutiach.
Vzhľadom na nedorozumenia a skreslené informácie o sionizme je potrebné tento pojem znovu získať a oboznámiť ostatných s jeho skutočným významom. Sionizmus je v základe o práve židovského národa na sebaurčenie; práve, ktoré je zakotvené v medzinárodnom práve a uznané pre všetky ostatné národy. Kritika konkrétnych postupov izraelskej vlády je oprávnená, ale nemala by sa spájať s odmietaním práva Židov na vlasť.
Premena sionizmu na „zlé slovo“ je odrazom širších problémov, ktorým čelia židovské komunity a štát Izrael v 21. storočí. Je to pojem, ktorý bol prekrútený a stal sa zbraňou, často používanou na delegitimizáciu židovského sebaurčenia. Na to, aby sme tomu čelili, je veľmi dôležité obnoviť skutočný význam sionizmu a podporovať diferencované chápanie jeho histórie a cieľov.
Sionizmus nie je vo svojej podstate rasistický alebo kolonialistický, je to hnutie, ktoré vzniklo ako odpoveď na stáročia prenasledovaní a túžbu po bezpečnom a zaistenom domove pre židovský národ. Tým, že sa budeme zaujímať o informovaný a priamy dialóg, môžeme spochybniť mylné predstavy o sionizme a podporiť vyváženejšiu a spravodlivejšiu diskusiu o otázke práv Židov vo svete.
Preklad: Ivana Pastiriková