Publikované: 16.11.2022
Text je výňatkom zo slávnostnej kázne Andrewa Brunsona.
Prečítajte si svedectvo jedného z hlavných rečníkov tohtoročnej oslavy Sviatku stánkov v Izraeli.
„Toto je pre mňa osobne špeciálny deň, pretože 12. októbra 2018 – pred štyrmi rokmi – som stál na súde v Turecku pred sudcami. Obvinili ma ako teroristu a čakal som, že ma odsúdia. Nevedel som, či ešte niekedy uvidím manželku a rodinu…
Čítal som biografie mojich duchovných hrdinov, o tom, čo vytrpeli pre Pána a očividne mali nádherné víťazstvá počas svojich pobytov vo väzeniach, aj v rôznych utrpeniach, ktoré prežili. V mojom osobnom chodení s Bohom som sa roky usiloval o prežívanie Jeho prítomnosti. Preto som mal očakávanie, že ak sa dostanem do väzenia, bude to ťažké. Budem sa cítiť osamelo. Občas budem prežívať smútok. Ale inokedy zas radosť. A budem prežívať silu. Aj milosť. A určite budem prežívať Božiu prítomnosť. Nakoniec, roky som sa za ňou hnal…
Takže, čo ma naozaj prekvapilo, keď som sa ocitol vo väzení, bolo to, ako rýchlo som začal byť zlomený v rôznych oblastiach. Bol som relatívne húževnatý misionár. Roky sme zakladali zbory v moslimskej krajine… Vyhrážali sa nám bombovými útokmi aj smrťou. Raz ma napadli ozbrojení muži a to všetko bola cena služby. Takže som bol prekvapený, že som sa tak rýchlo zlomil. Bol som na samotke, neskôr ma preložili do väzenskej cely, ktorá bola určená pre ôsmich ľudí. Bolo nás tam natlačených 22 až 23. Všetci moji spoluväzni boli moslimovia. Počas svojej väzby som nemal v blízkosti žiadneho veriaceho a jediný kresťan, s ktorým som prišiel do kontaktu, bola moja manželka.
Takže som bol veľmi izolovaný a začal som mať veľa otázok… Kde bol Boh? Stratil som akékoľvek prežívanie Jeho blízkosti. Stratil som Jeho hlas. A bol som tým hlboko zranený. Premýšľal som, ako sa toto mohlo stať? … Ale v skutočnosti môžem povedať, že Boh ma neopustil. Ale naozaj, naozaj som sa tak cítil. Počas celých dvoch rokov vo väzení som sa cítil, akoby som žil vo veľmi temnom tichu… A začal som pochybovať o Jeho existencii… Začal som pochybovať o Jeho charaktere, láske, vernosti a dobrote, o Jeho pravde… Toto všetko prichádzalo zo zraneného srdca. Prišlo to, lebo som bol urazený na Boha, pretože nenaplnil moje očakávania…
Ale nie som tu preto, aby som vám hovoril o mojom zlomení. Som tu preto, aby som vám povedal o tom, ako ma Boh znova postavil. Jednou z vecí, ktoré chcem podčiarknuť je, aké nebezpečné môže byť urazené srdce a kam nás môže doviesť… To, čo sa zmenilo, bolo to, že na konci prvého roka som uvidel v mysli obraz údolia skúšok… veriacich, ktorí zlyhali vo svojich skúškach. Nehovorím o tom, či išli do neba alebo nie. Ale zlyhali vo svojom vzťahu s Bohom, keď sa ocitli pod tlakom.
A začal som kričať k Bohu: “Nechcem dopadnúť ako oni. Som tak blízko zlyhania. Som tak blízko toho, že stratím svoj vzťah s Tebou.” Rozhodol som sa bojovať. Nemohol som veľa urobiť v boji za svoje fyzické vyslobodenie, ale môžem bojovať za svoj vzťah s Bohom. Povedal som… “Bože, ak ma nikdy nevyvedieš z tohto miesta, stále Ťa budem nasledovať.” Urobil som rozhodnutie, že budem upierať svoj zrak k Ježišovi. A veľakrát v temnote a v tých najhlbších miestach, som musel robiť toto rozhodnutie znova a znova… A niekedy, keď som bol slabý, najviac čo som mohol urobiť, bolo otočiť sa o jeden stupeň v Jeho smere, aspoň o jeden, pretože som slabý, zlomený, aspoň trochu sa otočiť v Jeho smere. Ale otočiť sa o jeden stupeň k Nemu, radšej ako o jeden stupeň preč od Neho, je ten najväčší rozdiel.
Zdá sa mi, že Boh hľadá tých, ktorí prekonajú urážku, ktorí sa pretlačia cez pochybnosti a zmätok a cez svoje zranenia. Tým, že to urobia, dokážu svoju oddanosť a vernosť Ježišovi a dokážu, v istom zmysle, že sú Ho hodní.“
Preklad: Ján Pluhár
Zdroj: icej.org