Zatiaľčo mnohí kresťania vnímajú sedemdesiate druhé výročie vzniku šťátu Izrael ako dôkaz Božej priazne a vernosti, mnohí sa zasa pridávajú k Palestíncom a považujú tento deň národného znovuzrodenia Izraela za katastrofu.
Mnohí kresťania srále zápasia s teologickým významom znovuvzniknutia Izraela ako moderného štátu. Aj keď niektoré cirkvi pomaly začínajú chápať jedinečnú úlohu Izraela a význam znovuzjednotenia židovského národa v Božom pláne spasenia, iné sa stále pridŕžajú mylnej teológie náhrady. Tá spochybňuje Židov ako vyvolený národ a hovorí, že boli prekliati a nahradení kresťanskou cirkvou, ako jedniným nástrojom Božieho spasenia na Zemi.
Tieto, stále pretrvávajúce, prejavy antisemitizmu v cirkvi nám nedávno pripomenula Dánska biblická spoločnosť. Vydala nový preklad Biblie, v ktorom poväčšine vynecháva slovo „Izrael” a nahrádza ho inými nekonkrétnymi zámenami, aby tak oslabila zjavný plán, ktorý má Boh práve s Izraelom a židovským národom.
Spoločnosť na kritiku reagovala tak, že nechceli spôsobiť, aby sa dánskym kresťanom miešali pojmy biblického Izraela s moderným štátom.
Nadčasová pravda
Celá Biblia je však plná zmienok o Židoch ako o vyvolenom národe. Návrat Židov do štátu Izrael len dokazuje Božiu vernosť k zmluve, ktorú ešte v staroveku uzavrel s Abrahámom. Takže napriek tomu, že Boh Izraelcov z ich krajiny na určitý čas vyhnal, nikdy im neuprel ich právo na zasľúbenú zem, čo dokazujú aj mnohé proroctvá starozákonných prorokov.
Hebrejskí proroci boli služobníkmi Božích prísažných zmlúv s Izraelom, odhaľujúc, ako Pán využije vzťah medzi krajinou a ľudom Izraela na uskutočnenie svojich cieľov spásy pre všetky národy. Keď si teda čítame ich knihy, každé jedno prorocké vyhlásenie musíme chápať v kontexte zmlúv, ktoré už pred tým boli Božskou prísahou uzavreté s izraelskými patriarchami – Abrahámom, Mojžišom a Dávidom. A z nich je jasné, že Boh svoje prísľuby, dať svojmu vyvolenému ľudu ich zasľúbenú krajinu, nikdy nezrušil a je zaviazaný ich naplnením.
Niektorí kresťania napriek tomu tvrdia, že obe prorokované vyhnania a návraty Židov do ich krajiny boli dokonané už za čias Ezru a Nehemiáša, a že starozákonné sľuby o znovuzrodení Izraela a dovedení židovského národa naspäť do svojej krajiny sa naplnili pri zrodení a „víťazstve” Cirkvi. S kresťanskými sionistami majú spor, že v Novom zákone sa v podstate nenachádza zmienka o Izraeli ako o zasľúbenej zemi, a že títo kresťania prekrútili biblický základ na podporu moderného, sekulárneho štátu Izrael.
V Novom zákone však existuje množstvo jasných odkazov na Izraelskú krajinu. Všetky zmienené sľuby dané patriarchom totiž nevyhnutne zahŕňajú zasľúbenú zem. Prísľub krajiny je neodškriepiteľne zakotvený v podmienkach Božích zmlúv s Abrahámom, Mojžišom a Dávidom.
V liste Rimanom 15:8, apoštol Pavol jasne píše, že Ježiš prišiel „aby potvrdil prisľúbenia dané otcom”, čo nevyhnutne zahŕňa aj zasľúbenú zem. Keď teda v dnešných dňoch vidíme Boha navracať svoj národ na územie štátu Izrael, môžeme sa radovať z jeho vernosti a dôverovať mu, že splní všetky svoje zasľúbenia.
Okrem toho, autori a osobnosti Nového zákona, vrátane Ježiša, opakovane poukazovali na židovskú nádej v znovunastolenie svojej suverenity v ich vlastnej krajine, čo je široko koncipovaný koncept vychádzajúci z mnohých sľubov v Písme o obnove „šťastia” Izraela. Táto židovská nádej bola v tých časoch taká silná, že slová ako: „za vykúpenie Sionu“ boli dokonca vytlačené na mnohých judských minciach pochádzajúcich z prvého storočia.
Boli to práve tieto časy obnovy Izraela, o ktorých sa apoštol Peter zmieňoval, keď odvážne prehlasoval, že „časy obnovenia všetkých vecí”, o ktorých Boh hovoril „ústami svojich svätých prorokov”, skutočne prídu skôr, ako sa vráti Mesiáš.
Zdroj: icej.org